Keď je mokrý február, človek prichádza na/o myšlienky...

(-C-) ***

Už dlho sa mi nestalo, žeby som mala chuť vyjsť vonku do dažďa s vedomím, že som absolútne hrozne a nevhodne oblečená. Nemyslím tepláky a vyťahané tričko, ani rozcuchaný účes či topánky ružovej farby. Vonku fakt lialo a bol piatok. Tak ako každý týždeň o tomto čase.

Proste som sa zdvihla, natiahla na seba čierne tričko, sukňu po zem, obmotala okolo krku arafatku (to je jediné miesto obliekana, na ktorom som si dávala záležať, teplo na krk je zrejme najdôležitejšie z celého ľudského pohodlia), na nohy natiahla hrubé ponožky, neobťažujúc sa s prepychom typu pančuchy. Potom som si obula naimpregnované steely a vyrazila.

Nikomu som nepovedala nič. Doma som nechala zapnutý počítač a za chrbtom starú matku pýtajúcu sa: "Kam ideš?" Neodpovedala som. Niekedy človek nemá chuť odpovedať na tak zbytočné otázky. Kam ideš..? Kedy sa vrátiš...? Ale však raz prídem, tak je to predsa stejne jedno.

Vrecká tenkej čiernej bundy s dvomi odznačikmi ťažia kľúče, občianka, skrčená desaťeurovka a mobil. Nechcela som ho brať, ale napokon predsa - keby niečo. Viem dobre, kam idem, a je naozaj nevhodné riskovať to bez mobilného pripojenia. Vlastne som teda ani nevedela, kam idem, a práve preto by to bolo nezodpovedné. Už som sa odučila robiť nezodpovedné veci. Nešťastie, ale predsa.

Vykročila som a cestou si v diskonte kúpila cigarety a zápalky. Vtedy už moje vlasy strácali pomaly svoj objem a prečesanie, so zvyšujúcou sa vlhkosťou na jednotlivých prameňoch. Nikdy som nevedela, že aj na Slovensku už dostať Lucky Strikey, tak som si ich teda kúpila. Neustále hovorím, že Lucky Strike majú najlepšiu chuť, človek môže vyfajčiť krabičku naraz a stejne chutia rovnako lahodne ako na začiatku - neviem, ako to robia. Kráčam ďalej.

Vždy hovorím, že mávam piatok, keď mám voľno - ale dnes mám voľno v piatok, takže sa to nuluje a ako keby som nič nepovedala. Stretávam kamaráta s litrovou Finlandiou pod pazuchou - pamätám si ho, keď mi bol po plecia a usoplený behal po našom dvore. Teraz má na bunde zelenú stužku a pozerám mu do tváre tak, že musím poriadne vyvrátiť hlavu. Keď chcem dočiahnuť na jeho líce, aby som mu dala pusu, musím sa postaviť na špičky, a to nie som zrovna nízka. Nalieva. Ten pohár už predtým niekto používal a navrchu je prasknutý, ale nevadí.

Viac ako dva nevypijem. Nepozýva ma so sebou nikam, asi ide niekde hľadať strechu a chlastať s partiou. Asi by som aj tak nešla - neviem. Sukňa ma začína ťažiť, je mokrá skoro po kolená a začínam mať pocit, že mi tak sťažkne, že ju za chvíľu neudrží ani vybíjaný opasok. Chvalabohu, že je to iba pocit.

Mesto sa mení na predmestie a cesta na trať. Okolo prešli traja skinheadi a jeden niečo zakričal, tak som ho poslala do prdele. Pre istotu som siahla do vrecka, či tam mám stále občianku. S polišmi to v našom meste nie je dvakrát sranda, hlavne na takýchto temných miestach, ako sa vyberám teraz. Okrem toho, je to trať. Padnem, rozbijem si hlavu, a ako ma bez občianky identifikujú? Treba sa správať zodpovedne - aspoň tak trochu.

Kráčam po koľajnici, po ktorej sa bohovsky šmýkajú nohy, a myslím na to, že mám chuť na Brno. Asi nie na mokré Brno, ale také normálne. Možno aj na spoločnosť. Asi mám chuť na Brno a Davida, pretože viem, že mi spraví výklad o pamiatkach a potom pôjdeme na pivo. Mám chuť stopnúť si auto a viezť sa niekam preč.

Spomínam si zrazu - vôbec neviem prečo - na Stana a na Prešov. Chvíľu mám chuť byť v Prešove, pretože mám pocit, že on jediný by mi rozumel. Detinsky si predstavujem, ako by tu teraz vedľa mňa kráčal a nadával, že má rifle po kolená mokré od vody. Nadávali by sme spoločne a kráčali po koľajách na Sliač. Je to od Zvolena šesť kilometrov po koľajniciach. V takomto počasí to za hodinu nie je možné zvládnuť, a hlavne mojím vychádzkovým krokom. Okolo počuť šuchot lístia, dopadajúce kvapky. Mám mokré vlasy a voda z nich mi steká po okuliaroch a tvári, vyzerá to, ako keby som plakala. To však samozrejme nerobím.

Som vonku, sama, mokrá, vo svojej vlastnej dimenzií a s vlastnými myšlienkami. Trpezlivo postupujem, krok za krokom, a vyhýbam prvému vlaku. Ľutujem rušňovodičov, neustále ich musí v noci triafať šľak, keď sa tak stretnú zoči-voči na koľajniciach s čiernym indivíduom ako ja. Asi by som zastrelila sama seba, kebyže som rušňovodič. Lokomotíva trúbi, ale to už som ja dávno v žľabe, stojac po členky vo vode. Je to jedno, nohy už mám dávno premočené aj tak. Pokračujem.

Chcela by som tadiaľto kráčať s niekým, ale aj samej je dobre. Vlastne je to príjemné, oslobodzujúce, po tak dlhej dobe. Môže byť päť stupňov alebo tak, bunda začína chladiť, lebo rukávy sú mokré skrz-naskrz. Ale za starostlivo zaviazanú arafatku sa voda ani zima nedostanú, a tak je zatiaľ všetko v najlepšom poriadku. Zvuky piatka utíchli, prechádzam záhradkárskou osadou na brehu Hrona a sledujem dole opustené malé záhradné chatky. Mám svrbivé nutkanie v dlaniach zísť dole a skúsiť, či nejaká nie je odomknutá - prespala by som tam. Domov by som nešla. Nechce sa mi domov. Doma je sucho, všetkými možnými spôsobmi.

Neviem, koľko to trvalo na Sliač. Viem len, že okolo bola tma ako v rohu a občas bolo počuť zvuk, z ktorého som bola zasratá strachom. Premýšľala som a kráčala ďalej a ďalej, pričom som vyhla ďalším dvom vlakom. Myslím, že rušňovodič toho nákladného, čo mieril na Banskú Bystricu, si ma ani vôbec nevšimol. Kebyže sa šmyknem na koľajnici a padnem mu pod kolesá, rozmašíruje ma ako fašírku a ani si to neuvedomí. To je jeden z dôvodov, prečo so sebou nosím občiansky - ale vlastne, veď to som vám už vravela, nie?

Svetlá Sliača mi bolestne pripomenú civilizáciu. Mám chuť sa vrátiť ku záhradným chatkám, ale tie sú dávno preč. Za mnou, za chrbtom. Aj tu hulákajú decká, je o hodinu neskôr, takže bľakot je o to opitejší. Nemám chuť sa stretnúť s niekým z nich. Možno som si iba mylne nahovárala, že potrebujem spoločnosť. Spoločnosť mi robia myšlienky. Prechádzam poľom a zadom záhrad niektorých domov na hlavnú výpadovku na Zvolen - steely pod nohami zacítia namoknutý asfalt. Po ňom sa už chodiť neoplatí, okrem toho by som sa dala žmýkať aj pri minimálnej snahe kohokoľvek okoloidúceho, taká som namoknutá.

Stopnem si prvé auto so zvolenskou značkou, ktoré ide okolo. Chalan síce mieri na Kováčovú (vyzerá triezvy), ale to je v pohode, odtiaľ sa už keď tak dostanem aj pešo, na moje sídlisko je to bližšie. Alebo stopnem niekoho ďalšieho. Napokon ma však Tomáš (tak sa volá) vezie až do Zvolena a dokonca mi prízvukuje, nech mu presne poviem, kde bývam a že ma tam vyloží. Myslím, že sa o mňa bojí - asi si myslí, že sa so mnou rozišiel nejaký metalistický maník a ja teraz kvôli tomu zmoknutá na tele a na duši brázdim ulicami. Milý chalan.

Poviem mu blbú adresu a tak ma vysadí o dobré dve ulice ďalej, než v skutočnosti bývam, ja zájdem za roh ("vchod máme od dvora, ďakujem ti") a posadím sa premrznutým zadkom na lavičku vo dvore. Všade je tma a pretože leje ako z krhly, tak dnes na tomto dvore nikto nechlastá ako po iné večery. Zapaľujem si cigaretu - celú cestu na Sliač som nefajčila, spomenula som si až teraz. Neviem prečo.

Ešte dve ulice a som doma. Predlžujem odchod domov, ako sa najviac dá. Niežeby som tam nechcela ísť, vlastne celkom pohoda. Viem, že budem písať blog o svojich myšlienkových pochodoch a teší ma to. Ale užiť si ešte premočené topánky, ťažiacu sukňu a zamrznuté končeky palcov na nohách, to stojí za to. Vlasy mi neviem prečo voňajú šampónom, aj keď mi práve zmokli dažďovou vodou. Musím vyzerať ako emo, ale je mi to jedno. Pred vchodom si zapaľujem ešte jednu cigaretu, ale odhadzujem ju nedofajčenú. Opäť raz neviem prečo.

Otvorenie dverí od bytu sa stretáva s vyčítavým pohľadom starej matky. Dom vonia čistotou, prívetivosťou, levanduľou a hroznou prázdnotou. Nevenujem jej výčitkám ani minimálnu pozornosť, nesledujem, čo hovorí - zatváram dvere do svojej izby a čudujem sa, ako je možné, že je tu zase raz taký neporiadok. Tentoraz som sa úzkostlivo snažila udržať v izbe poriadok. Ten bordel sa zrejme naozaj robí sám, keď sa nepozerám.

Chytá ma chuť prezliecť sa do suchého a celé si to skúsiť od slova do slova zopakovať, ale uvedomujem si, žeby som nemusela mať také šťastie na stop, a že ma už nehreje ani dvakrát poldeci Finlandie. Premýšľam, kam vypadnem zajtra, ak ma tá tulácka nálada neprejde. Mám chuť nasadnúť do autobusu a odviezť sa proste niekam, kde som ešte nebola. Uvidíme. Mohlo by však byť teplejšie - a suchšie.

Mokro v topánkach, mokrý február. Sneh už takmer úplne ustúpil mojim včasno-jarným prechádzkam. Prichádza najkrajšie obdobia roka. Obdobie, kedy prichádzam o myšlienky. Nahradzujú ich kroky. Najvhodnejšia terapia na dlhé vlahé večery...

*** - vysvetlivka v profile

 Blog

5 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu