Keď som bola malá, všetci sa mi smiali, že chodím oblečená ako na bál - v blúzkach, sukničkách, vždy s bezchybne vyviazanými vláskami, bábika Bárbie šuvix, chýbal už iba Ken vo fráčiku. Nemôžem za to, že si zo mňa stará mama urobila svoju vlastnú, osobnú obliekaciu panenku a ja som to musela trpieť, pretože som bola príliš malý šrac na to, aby som ju poslala do teplých krajín južným smerom.
Keď som bola už trochu väčšia, tak som sa snažila zúfalým spôsobom prispôsobiť každému jednému, čo okolo mňa prešiel - a tak som v týždňových intervaloch striedala štýly hippies; elegantný; hiphopový; rebelský; prudko punrockový; ležérny; onen neoriginálny, v ktorom dnes chodia takmer všetky dievčatá, ktoré nemajú dostatok fantázie na to, aby nenakupovali iba na vešiakoch New Yorkeru a 7 Days; adidasovo-pumový; a mnohé ďalšie, pričom ani jeden sa mi, samozrejme, nepodarilo vzhľadom na môj šatník dotiahnuť do dokonalosti, čo ma napokon vrhlo do absolútnej depresie, takže som chvíľu chodila ako emo.
Potom som konečne vyrástla z puberty, hádzala na seba prvé veci, ktoré mi prišli pod ruku, a potom som spoznala Sonatu Arcticu. Nemala miery 90-60-90, pretože predstavte si, nebola to moja lesbická partnerka, hoci sa ňou skoro stala. Táto geniálna symphonic power-metalová band mi jasne ukázala môj životný smer a mojím najobľúbenejším žánrom sa raz a navždy stal rock a metal, takže už nebolo čo riešiť.
A začala som tým žiť. Niežeby som predtým nežila - žila som podpichovaním ostatných, podpriemerným blogovaním, požívaním často zatuchnutej potravy a najrôznejšími inými drobnosťami - ale teraz som začala naplno žiť počúvaním hudby. Niežeby som to predtým nerobila - iba môj štýl sa orientoval trochu na iné svetové strany, ktoré moje okolie akosi matne vnímalo a už menej matne ma za ne odsudzovalo. Naozaj nechápem prečo, podľa mňa je Basshunter v kombinácií s Antoniom Vivaldim, Pendulum a Rasmusom absolútne božská predstava pohodového večera pri Winampe. Ale k veci.
Pozvoľna som si tak začala po škole zarábať a pozvoľna som sa postavila na svoje vlastné krivé, neduživé nohy, aby som sa naučila chodiť vo veciach, ako sú daňové priznania, chodenie do práce, pracovné povinnosti, výplatné pásky, mesačné výkazy a iné škaredé veci, ktoré som musela začať praktizovať. Niekde v tomto okamihu som si povedala, že už mi nikto nebude rozkazovať a odcestovala som do Nitry navštíviť najobľúbenejší a najlepší slovenský obchod s underground alternative clothingom - Chilli Style. Vrátila som sa odtiaľ o horibilnú sumu ľahšia a o tuším tri tašky značkového gothic, rockabilly a punkrock oblečenia ťažšia.
Odvtedy mám svoj štýl, v ktorom som sa našla. A musím poznamenať, že momentálne sa mi zase smejú za to, že chodím ako na bál. Niežeby ma to nejako veľmi štvalo, koniec koncov, ja som Ferrari a stejnak som dokonalá, takže sa tým nemám čo zaoberať, a keď chodím po ulici v niečom, čo pôsobí naozaj nevšedne, tak ma tie pohľady, ktoré po mne ľudia vrhajú, skôr pobavia než pobúria, ale aj tak, mala som pocit, že by to v tomto blogu malo byť napísané.
Dnes som bola donútená (no ok, tak som tam chcela ísť dobrovoľne, ale vyznie to drsnejšie, ak budem hrať, že som to nechcela) ísť s mamou a našou najbližšou rodinnou priateľkou vonku na verejnosť do nejakej reštaurácie na obed - komu sa koniec koncov chce variť pre troch? A tak oblečená vo svojich typických čiernych korzetových šatách s tylovou spodničkou nad kolená, čiernych pančuchách so vzorom a veľkým strieborným príveskom na krku som vykročila smerom ku mojej bunde, mienila si ju na seba prehodiť, omotať sa červenou arafatkou a vyraziť.
Predpokladala som, že mamina priateľka dorazí oblečená veľmi nóbl, ako to ona zvykne, keď sa tak razí na verejnosť, ale dnes som sa prepočítala - prišla oblečená dokonca v NOHAVICIACH, čo je pre ňu asi tak zvyčajné, ako že na Sahare dva dni po sebe napadne 20 centimetrov snehu. Musím poznamenať, že ja osobne vo svojej garderóbe nositeľné nohavice ani nemám - modré rifle ma prestali baviť; čierne sú bedrové a pri sklonení sa mi z nich vylezie pol tučných šuniek, takže ich nerada nosím; menčestráky mi aj s najpevnejším opaskom padajú, pretože som anorektička a kúpila som si o číslo väčšie a na hnedé kapsáče je predsa len ešte trochu priveľká zima.
Mama, akonáhle uvidela, že naša spoločná priateľka prišla oblečená ako keby išla okopávať záhradku, sa okamžite rozhodla urobiť tomu všetkému zadosť a bežala sa rýchlo prezliecť do najbližších svojich nohavíc, ktoré uvidela, a fľochla po mne pohľadom:
- Choď sa prezliecť, Sarah.
Hodila som na ňu pohľad jasne vraviaci "wtf?!" a dostala aj rovnako jasnú odpoveď:
- Však sa vôbec nehodí, aby si bola takto oblečená, keď my ideme v nohaviciach!
Skoro mi vypadli oči z jamôk, a nemyslím golfových. Neveriacky som po nej fľochla a spýtala som sa:
- To sa akože mám prezliecť zo šiat?
- Samozrejme, a to chceš ísť takto na ulicu?!
- Áno, vždy tak chodím na ulicu! Mám si dať saténovú sukňu, ktorej vlečku ťahám po zemi, alebo by si si priala, aby som si dala môj najnovší kilt, mami?!
- Prosím ťa, obleč si niečo normálne, však ideme do reštaurácie. Vyzeráš, ako keby si sa chystala na banket.
A vo mne vzkypela všetka žlč nahromadená vo všetkých vnútorných orgánoch - NO A ČO?! Konečne sme v slobodnej krajine, kde sa žena môže, pokiaľ po tom túži, obliecť aj na každodennú ulicu elegantne a netradične bez toho, aby ju za to zavreli za verejné pohoršovanie, a ja sa mám z toho prezliecť? Je to môj štýl, je to moje ja!!
Po tom, ako som si prehryzla jazyk prednými hryzákmi, aby som nevypustila z úst nebodaj nejakú nadávku, som sa predsa len prezliekla do čohosi, čo som našla zapadnuté v skrini (tuším to boli kostýmové nohavice a vyťahané tričko s nejakým nápisom) a vzdorovito som nastúpila na chodbu. Absolvovali sme obed a po ceste domov som sa na mamu oborila:
- Mami, vieš mi povedať, prečo si sa mi kázala prezliecť?
- Bože, však si sa k nám vôbec nehodila, chodíš oblečená ako zo starého filmu.
- Počkať, nehodila?!
- No presne tak, my sme boli oblečené úplne všedne, - začala mi vysvetľovať mamina, - a ty si mala na sebe niečo, po čom sa každý obzrie.
- To je vari zlé? - neveriacky som zase pokrútila hlavou.
- Nie, ale... - mama začala byť v rozpakoch a vtedy som zo seba konečne vysypala to, čo som mala na srdci, už odkedy ma donútila prezliecť sa do tých blbých nohavíc, ktoré pripomínali moje domáce tepláky a vytrpieť si tú potupu, ísť v tom po celom meste:
- Mami, je to môj štýl, ktorý sa mi páči. Len za to, že v tom chodí málo ľudí, ja sa nebudem prispôsobovať, pre mňa je to každodenné oblečenie, žiadny kostým na banket ani večerný outfit. To sa k vám musím hodiť, aby som s vami mohla ísť vonku bez toho, aby ste sa za mňa hanbili?!
Mama stíchla a pozrela na zem. Potom na moje gate prepásané opaskom a stále mlčala. Potom pozdvihla zrak a v očiach som jej videla čosi, čo som nevedela celkom opísať. Potom otvorila ústa:
- Prepáč. Tak som to nemyslela.
Nabudúce pôjdem vo vreci. A nech sa kľudne pozerajú všetci. Som to ja a nikto ma neprinúti, aby som bola iná. Nikomu tým neubližujem a pokiaľ niekto dostane kŕč do krku iba preto, že sa tak prudko otočil za mojím outiftom, nie je to starosť mojej extravagantnosti, ale problém vašej zvedavosti!
BE TOLERANT, MY DEAR!!
*** - vysvetlenie nájdete v profile
Blog
Komentuj
15 komentov k blogu
2
5
Je snáď niečo divné na tom, že anorektičkám vyliezajú kade-tade šunky? Podľa samotných anorektičiek určite nie. Takže mám pre teba smutnú novinu...
No ale toto som nechcel, chcel som niečo iné, ale to asi teraz budem musieť písať šifrovane (hoci mám pocit, že šifrovane pôsobia aj tie bláboly, čo som napísal doteraz), ale: minule ten človek a jeho pohľad ..
No ale toto som nechcel, chcel som niečo iné, ale to asi teraz budem musieť písať šifrovane (hoci mám pocit, že šifrovane pôsobia aj tie bláboly, čo som napísal doteraz), ale: minule ten človek a jeho pohľad ..
6
No a dočítal som sa na koniec kvietok môj Aj som chcel skončiť, ale prekonal som sa... Pekné, len ja rád komentujem ľuďom ich outfity a ako sa obliekajú. I keď síce ty mi nevadíš, ale takí rapperi skrapperi mi vadia. Tie rifle na pol zadku, ako by mal kilo hovien z riti vytrčaných... A zabudol som vŕŕŕŕ..
7
@no a načo mi bude mačka vo vreci? ... Sárika vo vreci bude určite krajšia a zaujímavejšia. Mačiek vo vreci máme dosť.
8
@johny281 ja sa snažím tolerovať aj ich, hoci samozrejme, tak ako sa ľudia niekedy smejú na mne, tak sa ja smejem na hophoperoch a ich štýle, ktorý mi príde hrozne funny. A nie som tvoj kvietoček Som iba moja vlastná, a maminkina a ešte Edwarda Cullena!!! A nabudúce sa vôbec nemusíš prekonávať, pokiaľ ťa blog nebaví a musíš sa prekonávať, aby si došiel na koniec, tak je to aj tak celé o ničom a nemá to najmenší zmysel dokončiť to... nič z toho nemáš
@endre-silentname Ahaaa, už mi začala fungovať wifina, už chápem
@tikalok Tie anorektičky si vystihol úplne úžasne Kristy!!! A áno, všetky tvoje slová sú jedna veľká šifra... Šifra mistra Leonarda Si proste génius!!!
@endre-silentname Ahaaa, už mi začala fungovať wifina, už chápem
@tikalok Tie anorektičky si vystihol úplne úžasne Kristy!!! A áno, všetky tvoje slová sú jedna veľká šifra... Šifra mistra Leonarda Si proste génius!!!
11
,,Nabudúce pôjdem vo vreci. A nech sa kľudne pozerajú všetci."
paci sa mi tvoj pristup k celej veci
paci sa mi tvoj pristup k celej veci
12
@radulik7 Jeeeej, niekto si všimol, že som tam zarýmovala! Ja som si to všimla, keď som to písala, ale nechcela som na to nijako upozorňovať a som rada, že si to niekto všimol Úplne ma to potešilo
13
perfektne napísané úžasné úplne som to celé hltala len vieš čo jediné mi nesedí? ja som bola v tom, že ty si tie šaty necháš a prezliecť sa nepôjdeš ale inak 100 bodov
14
@pettulqa Ďakujem ti krásne za pochvalu Tie šaty som si nenechala, ale to hlavne preto, že som nechcela doma spôsobovať žiadne roztržky - mama je doma zhruba tak dva razy do roka a aj to na veľmi krátku dobu, takže hádať sa s ňou vtedy naozaj nechcem - chcem si ju hlavne v dobrom užiť
A som rada, že sa ti to dobre čítalo Také veci ma vždy potešia!
A som rada, že sa ti to dobre čítalo Také veci ma vždy potešia!
Napíš svoj komentár
nice one