Zabúdam pomaly, bolestivo, chladne.
Zdá sa, že cit ´kýsi leží už na dne.
Zvláštny ľad prechádza celým mojím telom,
spomienka na slová - v dobrom, no i v zlom.
Občas ma po nociach i bolesť navštívi,
i smútok zo všeho dušu mi prichýli.
Snažím sa zabudnúť, no ide to ťažko,
tak ťažko vyrovnať sa so stratenou láskou.
Na okne sedieť a hľadieť v čierne nebo,
premýšľať potichu, čo je asi s tebou.
A neviem naisto, no mám tichý dojem,
že zrejme zabúdam - a už ťa nemilujem.
Chýba mi tvoja tvár a tvoje slová v noci,
chýba mi i tvoj smiech a nesamoty pocit,
no to všetko prejde. Trpko mi ostáva.
Byť sama po nociach, nie je žiadna sláva...
Žijem však ďalej a života neštítim,
čo ide navôkol, toho sa nasýtim.
Snažím sa nanovo zložiť si puzzle života,
občas však nejde to - premáha clivota.
Tie dni pod slnkom pražiacim a spolu,
tak spomínam a srdce zažíva nevôľu.
Ja nechcem spomínať, no i tak nemám výberu,
tak už to býva, keď vám lásku zoberú.
Násilím, nechutne a proste príliš naraz.
Tak ako v rýchlosti keď príde ťažký náraz.
Tikanie hodiniek v tejto tmavej, zradnej izbe,
to je to jediné, čo životom mi hýbe.
Život však ide si i tak stále ďalej,
hoc´ nie je záhradou, hoc´ nie je žírna alej.
A občas chuť len mám, tak arzénu mi nalej.
Ťažko sa dostať ku mojej duši malej...
Ťažko je teraz so mnou i čas tráviť,
´bo nemám často chuť sa so životom baviť.
Zavretá do seba jak slimák v ulite,
na sebe šaty mám, priúzko ušité.
Svetielko mojich dní na dlhý čas mi zhaslo.
Na nebi včera sa milión hviezd mi páslo
a dnes zrazu tmavo je. Čím sa to len stalo?
Chcela bych´ lásky viac - stále je jej málo.
Samotná ako prst v dnešnej tichej chvíli,
a duša hlasnejšie než včera mi kvíli,
kvíli po dotyku, dúfa v tichý návrat,
nuž, ono nejde to, jak dejový zvrat.
A hoci pokúšam sa to vyvážiť dotykom
od tých, čo vravia si byť mojím priateľom,
a hoci snaží sa mi pomôcť hádam každý,
ja hlúpa myslela som, že s ním to bude navždy...
*** - vysvetlenie nájdete v profile
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár