Sarah_whiteflower: Nazvala by som ich... (vody plytké)

(-A-) ***

...vlastne som na začiatku ani tak celkom nevedela, ako.

Možno láska na druhý pohľad, láska medzi očami a ústami, medzi črevami a žalúdkom a tak podobne. A niečo prehltnuté, niečo pichľavé a nie tak celkom požívateľné, niečo spôsobujúce nepríjemný pocit konštantne - v bdení, v spaní, v radosti i starosti. Možno morský ježko...?

Krátky pohľad do hlbín už nie študákovej duše. A nie príliš hlboký, pretože to by mohlo spôsobiť emocionálnu katastrofu, a tá by ani náhodou nebola vhodná pre momentálne psychické rozpoloženie. Každopádne, niečo sa pokazilo a nie je celkom isté, čo to vlastne je. Usilovne sa po tom pátra a výsledky zatiaľ ukazujú iba neurčité krivky približujúce sa neustále k iným záverom.

Spomínam si, ako som naposledy prechádzala autobusom a usmiala sa na dva mladé páriky, ktoré sedeli vedľa seba, prepletené jeden cez druhého, a tak spokojne spinkali. Však, dobrých ľudí sa všade veľa zmestí. Z jednej dvojice mi polospiac opätoval úsmev chalan, z tej druhej zase dievča. A ja som posmutnela.

Pretože nechápem, čo sa to deje. Zalovila som v neznámych vodách - a prekvapivo zistila, aké sú plytké. Áno, plytké, to je to správne slovo. Zrazu som zistila, že loviť v neznámej krajine, nezmapovanej, tak vzrušujúco vyzerajúcej, vôbec nemusí priniesť plody mora. Kľudne iba toho pichľavého morského ježka najprv zabodnutého v chodidle, a potom prehltnutého ústami.

Zrazu som proste zistila, že svet je iný, ako som si ho predstavovala. Že to, čo som chcela, nebola správna cesta - opäť. Toľkokrát sa človek musí sklamať, kým príde k rozumu! A častokrát ho k rozumu dokope iba veľmi ťažká skúsenosť, až moment, z ktorého mrazí v morku kostí... alebo vôbec. Koľkokrát som vedela partnerovi vytknúť jeho neuvedomelosť, jeho nezodpovednosť, pochabosť, a kopu iných príliš mladíckych nerozvážností. Ako keby to bolo výsadou iba mladých... nebolo.

Vody, v ktorých som lovila, boli plytké a ja som dosiahla na dno, kde som do rúk chytila čierne blato, ktorým sa zakalila predtým číra hladina. A tak som cúvla, umyla som si ruky v potoku a momentálne držím od vody pôst. Viem, že dlho nevydržím, pretože moja bytosť bez vody umiera - ale už vlastne ani neviem, čo chcem.

Chcem nebodaj neprebádanú, zradnú hlbočinu? Alebo chcem už niečo dávno známe, chcem niečo, čo budem poznať do posledného písmenka a čo budem vedieť označiť jasnými slovami, a nielen hlúpymi dohadmi? Neviem. Viem však jedno. Nechcem to, čo som chcela doteraz.

Jediné dve lásky, ktoré ma držia do dnešných čias, sú obidve ďaleko - jedna na kilometre, a druhá tiež. Niet zmyslu, pokúšať sa na tom niečo zmeniť, pretože tak skoro to nebude. Ani jedna láska, za ktorú sa kedy oplatilo bojovať, nebola taká, ako som si predstavovala - tie, ktoré pretrvali, boli jedine láska k najlepšiemu priateľovi a láska k matke.

Vody sa zase zakalili. Niečo mi zviera srdce ako železná obruč a od rána iba spím, hľadím do stropu, prevraciam sa na posteli a bojím sa postaviť, pretože mi prichádza z toho všetkého nevoľno. Možno je potrebné tú všetku špinu zo seba splaviť vodou, a možno to treba urobiť úplne inak. Neviem, čo teraz robiť, ocitám sa v slepej uličke, kráčam po neprebádaných chodníkoch a sápe sa po mne strach, ktorému sa krátko oddávam a potom s ním zase bojujem, a tak dookola, až do odbitia polnočného zvonu.

Už dávno som sa necítila s toľkými pocitmi tak zvláštne... vytunelovane...

*** - vysvetlenie nájdete v profile

Vyznanie

7 0 0 0 0

Komentuj

Nazvala by som ich... (vody plytké)

Komenty k blogu

Horúce!