Nechutný, presladený, sentimentálny žvást bez literárnej hodnoty. Pre Teba.

Tentoraz mi je naozaj jedno, či si to niekto prečíta alebo nie. Dokonca je mi to jedno natoľko, že na tento blog ani nedám hviezdičky a pokojne ho nechám v prípade nezáujmu upadnúť do stratena stránky s novými blogmi.

Chcem to napísať pre Teba, pretože toho mám na srdci veľa, pretože už dávno ma niečo tak veľmi "neťažilo", pretože to proste musí von.

Koľkokrát som Ti už spomínala, ako by som bola vysmiala každého, kto by mi kedysi tvrdil, že my dvaja skončíme vo vzťahu? Ja viem, že mnohokrát, ale keď... ja sa tak často zamyslím. Zamyslím nad tým, čo všetko by som stratila tým, keby som sa naozaj obrnila nezmeniteľne, keby som Ti naozaj nedala ani vo sne šancu a stále by som Ťa brala ako "jedného kamaráta odvedľa".

Friendzone je nechutná vec, ktorá vie skomplikovať vzťahy - tie naše však prekvapivo istým spôsobom zjednodušila. Povedal si mi veci, ktoré by si mi inak nepovedal. Bol si ku mne otvorenejší, než by si bol inokedy. Obidvaja sme si povedali veci, o ktorých by sme možno nevedeli, kebyže spolu príliš skoro začneme chodiť.

Doteraz si pamätám ten prvý pohľad, akého si Ťa pamätám - s kamenným výrazom zahľadeného na tuším Vrbovských víťazov v MMCčku, bez úsmevu, s rukami zloženými jednu do druhej a položenými na kolenách. Absolútne ničím si ma neoslovil. Nemali sme sa vlastne ani kedy rozprávať. Následné blúdenie po Bratislave a hľadanie otvoreného podniku mi toho o Tebe veľa nepovedalo. Taký nemastný-neslaný človek, pomyslela som si. Nevadil si mi, ale ničím si ma nezaujal.

Prvý raz si ma vlastne reálne zaujal v okamihu, keď si mi "iba tak" napísal, či neprídeme na Tvoju oslavu narodenín. Áno, aj s vtedajším frajerom. Áno, lebo Ti je s nami dobre a vyzerá to tak, že vás tam bude proste primálo.

Už aj predtým som si všimla, že ten zmysel pre humor Ti nechýba, že si človek, ktorý je za každú kravinu a že sa mi s Tebou dobre a pekne smeje. Niekde tam na tej chate som si uvedomila, že mi na Tebe priateľsky - alebo kamarátsky, nazvime to akokoľvek - záleží. Keď si tam (nazvime to) "v nálade" stúpal po kope črepov, ktoré sa ocitli na zemi po Adamovom nájazde na drevený stôl, skoro ma vystrelo z predstavy, žeby si skočil na nejaké sklo. Pravidelne sa mi to stáva pri kamarátoch, vždy som mala syndróm mamičky. Rovnako ako keď som Ťa ukladala do toho kresla, aby si si ľahol a nespal opretý o parapetu okna, nech sa niekam nestrepeš. Nepamätáš si to, ale oslavu svojej dvadsiatky si zrejme človek ani pamätať nemá. Tak to asi má byť.

Bol mi Ťa rovnako kamarátsky ľúto, keď si aj kvôli mne musel platiť pokutu na intráku. Tam niekde to reálne začala. Ja, smutná, sklamaná, s chuťou do nového života rovnako ako do červeného vína a Ty, človek, ktorý sa so mnou smial, ktorý ma budil, keď už som nevládala, človek, ktorý mi písal, keď na mňa každý ďalší kašľal, vrátane tých najbližších.

Spoznať Ťa bol vlastne šok. Nikdy som netušila, že si takýto. Tie črty Tvojej tváre, ktoré mi kedysi boli na smiech sa stali zrazu desivo neodolateľnými, skoro rovnako nebezpečnými ako Tvoj úsmev. Podľahla som kúzlu Tvojho hlasu. Takmer som nedýchala, keď som čakala, či zareaguješ na to, že som Ti pod stolom podala ruku. A asi si ani nevieš predstaviť ten ohňostroj pocitov, ktorý vo mne vypukol, keď si mi prstami pomaly prešiel do dlani a prvý raz mi venoval Ten úsmev - ten Jeden, ktorý patril iba mne.

Tie nádherné, snové začiatky, kedy niekoľko dní alebo týždeň či dva netušíš, či je to reálne alebo sa Ti to proste všetko iba sníva a raz sa prebudíš a všetko bude preč. Neverila som, že sa to stalo. Ty. Človek, ktorý neverí vo vzťahy na diaľku, človek, ktorý mi ešte pred pár týždňami horlivo obhajoval život single a ktorý mi ešte pred pár mesiacmi rozprával, aké je super si nájsť narýchlo známosť na festivale.

Môj a len môj. Chlap, ktorý na mňa upiera pohľad, z ktorého cítim toľko lásky, že sa roztápam. Viem, že som na Teba niekedy zlá, niekedy nereagujem na Tvoj dotyk alebo sa neusmejem na Tvoj úsmev. Alebo Ťa komandujem. Alebo pyskujem na veci, na ktoré by som nemusela. Ale však to vidíš, čo so mnou robíš, keď odchádzaš. Alebo keď s Tebou čo i len chvíľu nie som. Hoci to beriem akosi psychicky viac v poriadku, napriek tomu som nikdy necítila tak intenzívne neprítomnosť nejakého človeka v mojej blízkosti.

Teplo Tvojho tela pri spoločných ránach, Tvoj neodolateľný úsmev po ránu, tiché "dobré ráno", Tvoje vlasy, ktoré tak rady všade zavadzajú. Tvoje občas bezradné správanie sa pri niečom, čo si predtým nepoznal. Ach, aké krásne je pozerať sa na to! A nikdy som Ti nemusela povedať, aké strašne dôležité je pre mňa, aby si mi povedal, že ma ľúbiš a že pre Teba veľa znamenám, pretože si mi to vždy povedal sám od seba.

Starká mi dnes pripomenula taký ten pocit, ktorý niekedy mávaš. Taký ten, že sa s niekým dáš dokopy, na niekoho sa pozrieš a zrazu vieš, že "toto je on". Ja som ten pocit mala pri veľa vzťahoch, ale veľmi rýchlo som vždy zistila, že je to iba pozlátka. Pri Tebe som ho na začiatku nemala, ale deň za dňom sa stále viac a viac dostavuje. Si (pre mňa) dokonalý. Úžasný, starostlivý, nežný, romantický, chlap, ktorý si ma dokáže ochrániť, pochváliť, vážiť a hýčkať. Pri Tebe sa prvý raz cítim ako princezná. Ako niečí poklad, ako niečo hodnotné.

Nenechám Ťa odísť. Nech sa bude diať, čo sa bude, nech sa kedykoľvek prejavia akékoľvek naše zlé vlastnosti, proste Ťa nechcem nechať odísť. Však vieš - ako keď sa nájdu tie dva kúsky puzzle, ktoré do seba zapadnú a potom už vôbec nejdú od seba. Presne tak sa cítim. Skladačka. Kompletná len s Tebou.

Ďakujem Ti za všetko, čo pre mňa robíš. Za to, že ma občas nejakou (ne)podstatnosťou nahneváš pre väčšiu reálnosť života, za to, že sa vedľa mňa zobúdzaš, za to, že sa vieš tak krásne usmiať a že vieš byť tak vytáčavo lenivý. Za to, že si. Že sa pri Tebe cítim krásne. Že cítim, že ma ľúbiš. Že sa nemusím báť ľúbiť ja Teba.

Ďakujem Pánu Bohu, že Ťa pre mňa vyrobil a poslal do mojej cesty v tej najsprávnejšej chvíli. Sentimentálne, naivne a so všetkým presvedčením sveta hovorím, že Ty si ten chlap, ktorému v živote chcem pri oltári povedať svoje "áno". Áno v dobrom aj v zlom, v radosti aj chorobe...

A verím, že keď za mnou zajtra prídeš, tak ma okamžite vyliečiš aj z toho všetkého, čo mi je. Už len tým, že si tu a budeš ma držať v náručí.

Ďakujem, že si a že si taký úžasný. A možno si niekedy jeden o druhom myslíme, že si jeden druhého nezaslúžime, práve to je však najväčším dôkazom, že k sebe patríme. Sentimentálne, naivne, ružovo-chlpato - navždy.

 Blog

13 0 0 0 0

Komentuj

20 komentov k blogu