(Alebo tiež Na originálne názvy mi dnes neostala inšpirácia)
Vlastne to celé vôbec nemá byť o Valentíne, ani o zamilovaní. Má to byť proste trpko-vtipno-vážno-neviemaký blog o tom, čo som dnes zažila. Vlastne taký blog o ničom. A už to tak začína aj vyzerať, viem, ale tak, možno sa to rozbehne. Nemôžem za to, že mám dnes antivalentínsku náladu
Takmer každý rok, keď je Valentín, sa zhruba v tom okamihu stane niečo strašne blbé - niekto umrie, niekoho prejde autobus, niekto sa so mnou rozíde, prípadne sa rozhodnem, že sa ja rozídem s niekým. Vlastne si už niekoľko rokov dozadu nepamätám Valentín, ktorý by bol normálny. Okrem toho aj bez týchto zvláštnych prejavov nevydareného sviatku Valentín z duše neznášam, pretože tento zamerikanizovaný komerčný anglosaský sviatok absolútne postráda zmysel.
Preto som sa ho dnes rozhodla ignorovať aspoň do istej miery, hoci na mňa hučal spoza každého rohu; vyskakoval spoza každého skrine; kričal z každého jedného statusu na ktorejkoľvek stránke, ktorú som navštívila; skrýval sa v každom jednom slove, ktoré mi niekto napísal. Všetci, čo sme sa čo i len snažili o ignoráciu, sme sa napokon zmohli iba na rezignované: "ja ho tak neskutočne neznášam." A bolo
Rozhodla som sa však, že sa pokúsim tento deň brať ako nedeľu, kedy mám po dlhom čase voľno a kedy je po dlhom čase viac ako nula stupňov, to znamená už čas celkom vhodný na prechádzky. Taká prechádzka, to vám je vec. Je na ňu potrebných hneď niekoľko nezabudnuteľných vecí, na ktoré logicky nesmiete zabudnúť - nabitá mp3ka, dobré a pohodlné topánky, dobrý playlist v mp3ke, prebytok myšlienok v hlave, a ešte niekoľko drobných vecí, na ktoré si takto narýchlo nespomeniem. Dôležitá je samozrejme aj samota, bez nej by prechádzka nebola to pravé orechové.
Niečo pred piatou, kedy som sa vychystala von, obísť niekoľkokrát okolo nášho bloku, už zahltila naše mesto menom Zvolen valentínska tma. Vykročila som do nej maskovaná v čiernom oblečení, ako koniec koncov neustále, a v ušiach počúvajúc obľúbené skladby. Usmievala som sa na svet - úsmevom človeka, ktorému niečo chýba, ale nevie celkom presne prísť na to, čo to vlastne je. Kráčala som prirodzene - ani pomaly, ani prirýchlo, smerujúc svoje kroky do diskontu, kde si kúpim cigarety, ktoré sú ďalšou nezabudnuteľnou vecou na prechádzky, a na ktoré som pri vymenúvaní, ako inak, zabudla.
Rada som anonymným pozorovateľom nočných, večerných ulíc. Ani dnes tomu nebolo inak, a zachvátila ma samota ulíc, ktoré sa vonku kľukatili. Sneh sa pomaly topil, niektoré chodníky už boli úplne bez neho, dokonca už aj uschnuté. Jeden by čakal, že vo výkladoch barov a cukrárni budú sedieť samé zahrkútané páriky, ale vôbec to tak nebolo - prekvapilo ma to. Po vonku raz za čas prešiel nejaký párik (nestretla som nikoho, kto išiel sám) - starček zavesený do pleca svojej dcére, slečna s rozkošným psíkom, dvaja chalani hophopového štýlu, konečne aj nejaký mladý chalan držiaci svoju kočku za ruku a veselo jej niečo štebotajúc. Podniky boli prázdne.
Ulice vlastne tiež, vymenovala som väčšinu vonkajšej populácie, ktorú som stretla na celej mojej ceste. Diskont bol zavretý s naškriabaným lístkom, že "hneď prídem", ktorý tam visel odbohviekedy. Možnosťou, ako sa dostať ku cigaretám, bolo zájsť do nejakej z blízkych krčiem, podľa možností čo najväčšej, aby mali viac značiek na výber než len "marlborky, lightky a červené desinky, prosím pekne".
Vykročila som naschvál sa zhlboka nadychujúc čerstvého vzduchu, ktorý prefukoval, naschvál prepínajúc pesničky, kým som do uší nedostala niečo pomalšieho tempa, a naschvál hľadajúc kľukaté cestičky, kde bol sneh ešte aspoň trochu neporušený a chrumkal mi pod nohami. Sledovala som prázdne ulice, prázdne osvetlené námestie, holé stromy, odbíjajúcu vežu na kostole, prázdne srdcia niekde tam za naoko prázdnymi oknami bytoviek. Prázdno na mňa zaujímavo doľahlo.
Napokon som dorazila do najväčšej krčmy na našom námestí, a vkročila dovnútra. Odkedy som tu bola chlastať naposledy, interiér zmenili tak strašne na nepoznanie, že som chvíľu rozmýšľala, či som si nepomýlila dvere. Krčma bola absolútne prázdna, až na čašníčku, ktorá si obkresľovala z nudy obrázky zamilovaných tváričiek a ktorá mi predala Petry lajtky. Nechala som jej dvadsať centov tringeľt iba preto, že sa na mňa usmiala, a preto, že som dúfala, že mi povie, aby som ostala a trochu s ňou pokecala. Nespravila to. Vlastne, baby to nikdy nerobia. Možno keby to bol chlap... ale s ním by som asi neostala. Darmo špekulovať.
Vykročila som ďalej po roztopených chodníkoch, prešla až ku zámku, a všade stretávala Prázdnotu. Nikde nikoho, osamelí psíčkari, samozrejme v pároch, pretože človek so psom nie je nikdy sám. (Je večná škoda, že nemôžem mať psa - priveľmi by som mu chýbala počas tých dlhých dní, kedy som v práci.) Do uší sa mi ozvala Čiernobiela od Desmodu a zrazu bol svet čiernobiely. V mojej mysli úplne mimo týchto poznatkov vznikla pointa: do čajovne na vodnú. Na vodnú a tri deci dobrej knihy. Možno aj pollitra, ak sa mi bude chcieť.
Aj čajovňa bola prázdna. Prázdna, pretože tam nebol nikto, kto by bol pozdravil, nikto, kto by ma poznal. Nie som na to zvyknutá, zrejme práve preto, že čajovňa je môj domáci podnik a je iba ulicu od môjho vlastného paneláku, takže som tam furt, keď si chcem niekde pokojne sadnúť. Pozdravila ma aspoň obsluha, spravila mi vodnú s melónovcitrónovou príchuťou, a ja som sa pustila do čítania. Ponorila som sa do medzihviezdnych vojen Douglasa Adamsa a jeho Stopárovho sprievodcu galaxie, a na moment som bola absolútne nenútene sama. Vodnú som stiahla rýchlejšie, než som predpokladala, že je to vôbec možné, možnože to malo dokonca aj nejaký dôvod, ale netuším, aký.
Vtedy som začala evidovať vo svojom okolí páriky. Nikto nebol sám, a preto som sa cítila čoraz viac osamelá. Cítila som vo svojej duši, že som dnes mala niekam ísť, kamkoľvek, kde by som nebola sama. Kde by som bola s niekým, s kým by mi bolo dobre. Spomenula som si, ako mi mama písala, že jej chýbam, pretože nie som s ňou v Londýne, a jedným dychom nato napísala, že jej ráno tatík doniesol kvietky, dobré vínko a dobrú bonboniéru. Poteší. Tešila som sa s ňou, a teraz zrazu mi z toho bolo absolútne sebecky smutno.
Nebolo to preto, že bol Valentín, nebolo to dokonca ani preto, žeby som túžila, aby mi niekto priniesol kvety. Som vždy smutná, ak mi niekto prinesie živé kvety, pretože viem, že za niekoľko dní zvädnú.
Bolo mi smutno, pretože... pretože všetko. Pretože mám pocit, že som stratila pravé priateľstvo, to jediné a najdôležitejšie, ktoré som mala, to biele medzi šedými, a že zaradilo medzi úplne typické šedé záležitosti v mojom živote. Pretože veci niekedy nejdú tak, ako by mali. Pretože moje srdce neskutočne túži milovať a ja som dnes čítala Nonormalove blogy a to mi pripomenulo, že aj ja som svojho času vedela milovať, ako on, aj keď možno iným spôsobom, ale vedela som, vedela...
A nemám koho. Niet niekoho, komu by som dala svoju lásku. Vtedy sa zvyknem občas cítiť zbytočná. Maličká, malá, neskutočne prebytočná tam, kde práve som. Niet nikoho, kto by ma potreboval a nevedel bezo mňa žiť, nie je nikto, komu by som mohla preukazovať, ako veľmi ho mám rada, nie je nikoho, kto by mi povedal, ako veľmi si váži, ako ho mám neskutočne rada.
Tak rada by som niekomu chcela dokázať, že ho dokážem milovať viac, ako ktokoľvek iný predo mnou. Tak rada by som niekomu zniesla modré z neba, tak rada by som pre niekoho robila prvé-posledné, zahŕňala ho nehou, láskou, pozornosťou, bozkami, dotykmi, láskyplnými slovami a srdceryvnými blogmi, ako veľmi ho ľúbim. Tak strašne rada by som niekomu povedala "milujem ťa" a moje oči by to stokrát opakovali. Tak rada by som niekomu bola verná ako psíček a tak rada by som niekoho milovala s jeho chybami, s jeho nedokonalosťami, až do posledného špiku kostí a končeku posledného vlasu.
Tak strašne rada by som niekým vyplnila svoj osamelý život. Vstávala by som a pozerala sa na toho človeka, ak by ešte spal a mal zavreté oči. Obdivovala by som, ako ich má nádherne zavreté a jemne, dvomi prstami by som hladila jeho nezvráskavené (a kľudne aj zvráskavené) čelo. Vtisla by som mu na čelo nádherný, tichý bozk a zdvihla by som sa tak potichu, aby sa podľa možností nezobudil. Veľmi ticho by som si pustila hudbu a pripravila jedlo, pre nás obidvoch.
Pretože ma baví robiť veci pre niekoho druhého. Baví ma dokazovať lásku, teší ma niekoho bozkávať, milujem pozorovať niekoho v spánku, zbožňujem pocit, že niekoho tu mám, niekoho, kto ma má viac ako iba rád.
Moje srdce za chvíľu roztrhne z túžby milovať niekoho. Nie som ochotná dať lásku prvému, čo pôjde okolo, ale pomaly, ale isto moje senzory lásky začínajú vypovedávať službu z nedostatku osôb, ktorým by som lásku mohla venovať. Kvílim. Kvílim do vetra a vždy, keď idem von, tak sa cítim osamelá, a tým ostatným ľuďom pomaly, ale isto začínam závidieť. Svoju lásku ventilujem aspoň tak, že pomáham ľuďom, čo sú nešťastní, a párikom, ktoré vyzerajú nádherne, to nikdy nezabúdam pripomenúť. Vybíjam lásku tým, že píšem blogy a počúvam zamilované piesne. A predsa sa stále množí a hromadí.
Nechcem znieť neskromne, ale ten, kto si získa moju lásku, si môže byť istý, že tentoraz budem milovať viac než kedykoľvek predtým... je vo mne toľko lásky, že mám pocit, že ma za chvíľu zabije v dobrom slovazmysle... a som ochotná dať ju niekomu, kto si ju naozaj zaslúži, som ochotná sa odovzdať celá, nie iba kúsok zo mňa, som ochotná obetovať všetko iba pre toho druhého, všetko, všetučko...
Keď bude mať moja nová Láska svoje meno, tak dúfam, že toho človeka spravím tak šťastným, ako nikdy v živote nebol... a fakt to nie je preto, že je Valentín.
Túžim niekomu splniť Hapkovu pieseň a túžim niekoho milovať tak, ako on o to prosí... túžim, túžim aby o mne niekto toto spieval a aby som bola schopná to splniť do posledného puntíku... to bude moje šťastie...
"Dívám se dívám a ty spíš
matně se leskne malý kříž
stoupá a klesá tvoje hruď
a já si říkám Bůh jen suď
Bůh jen suď.
Zdali až jednou blýskne se
a vítr liják přinese
vezmeš mě k teplu pod tvůj plášť
jestli to pro mě uděláš.
Když budu sedět nehnutě
a zase znovu zklamu tě
svým dojmem, že jsem na poušti
a že mě štěstí opouští
Zeptáš se kam jsi oči dal
tvá šťastná hvězda svítí dál
jdi za ní já tu držím stráž,
tak se ptám jestli to uděláš.
Tak se ptám jestli to uděláš
Pro mě uděláš.
Co když se těžce zadlužím
i ten kříž prodáš - co já vím
když mě mé masky unaví
stáhneš mě k sobě do trávy,
do trávy.
A klidně řekneš hroznou lež:
na svoje léta hezkej jseš
před sebou ještě všechno máš
jestli to pro mě uděláš.
Co když mě zapřou přátelé
a budu s cejchem na čele
podroben strašné žalobě
vzkážeš mi: stojím při tobě.
Jen při tobě (ach!) jediná vždycky budu stát
i když ti celý svět dá mat
věřím ti všecko - braň se, snaž,
jen se ptám zda to uděláš.
Jen se ptám jestli to uděláš
pro mě uděláš.
Stoupá a klesá tvoje hrud"
tak spolehlivě jako rtut"
na teploměru našich dní
ráno svět zuby vycení,
vycení.
A mně se mnohé nezdaří
ale tvé prsty po tváři
mi zvolna přejdou každý zvlášt"
Vím že to pro mě uděláš
Já vím že to pro mě uděláš
všechno uděláš." (Hapka, Bílá - Dívám se, dívám)
Chcem byť žena, ktorá splní toto všetko a kľudne ešte viac... chcem, aby bol niekto šťastný, že ma má... prosím vás, prosím... nechcete niekto moju lásku...?
*** - vysvetlenie v profile
Blog
Komentuj
6 komentov k blogu
2
@johnysheek Ďakujem, i keď niekedy je proste ťažké niektoré veci ignorovať, keď spolu súvisia.. ale budem sa to zrejme musieť naučiť aj v mojich jednoduchých vážnych blogoch, nielen v tých publikovo písaných sárinkovských hovadinách
4
@midnight túto atmosféru podľa mňa pozná veľmi mnoho ľudí na tomto svete, pretože lásky neustále aj napriek veľkému počtu ľudí nedostatok. Ale vždy neskutočne poteší, ak ti niekto povie, že ti rozumie... okamžite sa potom cítiš menej sám Takže krásne ďakujem!
5
presne....ale uplne presne sa tak citim ja....ale nie len na Valentina... zjednocujem sa s kazdou vetou (okrem tych s cigaretami pretoze nefajcim ....) velmi krasny blog......
6
@dani826 Som rada, že sa ti to páčilo a že si sa v tom našla Vždy ma poteší, ak napíšem nejaký blog, v ktorom vyspovedám vlastné pocity a niekto mi na to povie, že sa cíti podobne. Človek sa potom cíti menej sám
Napíš svoj komentár
ze si radsej mohla odignorovat pasaz o valentinovi a popis prechadzky je super.. az sa tesim ze som vcera spravil nieco podobne, len z ineho dovodu
a k druhej casti.. len "once"