Mala som na základnej spolužiaka, ktorý neustále spieval ódy o tom, ako sa, keď bude veľký, stane pilotom lietadla. Čest a chvála tomuto indivíduu, pretože momentálne študuje na vysokej škole leteckej, či ako sa tomu nadáva. A poznala som človeka, ktorý túžil byť kozmonautom a stal sa z neho smetiar (porozumeli sme si dobre, dokonca sa doteraz zdravíme na ulici, chodí po ulici, kde bývam, domov vo svojom smetiarskom hábite a náhodou mu to celkom sluší).
A poznám aj jedno dievča, ktoré veľmi túžilo stať sa lekárkou, ale jej mama bola ekonómka, a tak napokon holku nanútila na ekonomickú školu. Rok nato slečna prestúpila na medinu a momentálne veľmi úspešne študuje a vyvaľuje si šunky na neviemakom lekárskom sympóziu v Thajsku, ktorá sa práve koná... či práve v Thajsku si nie som istá, ale viem, že je to nejaká šikmooká exotika.
Potom som poznala aj chlapa, ktorý vyštudoval vysokú školu stavebnú, slúžil ako poddôstojník v Iráne pre pozemné sily, a teraz šoféruje autobus, pretože ho to baví viac. A poznám aj chalana, ktorý na strednej prepadal z každého druhého predmetu, potom sa dostal na výšku, čo ho začala baviť, a teraz robí skúšky na samé Áčka a učí sa rád. A jedna (zrejme už bývalá) kamarátka vždy hrozne túžila byť herečkou a potom hudobníčkou, ale napokon zistila, že to, že kvôli tomu odišla z predošlej školy, nebolo vôbec dobré, a že predošlá škola, ktorou bola sociálna práca, by ju bola urobila omnoho šťastnejšou.
Všetky tieto pohnuté a pekné, či aj menej pekné skutočnosti som vám tu chcela zhrnúť iba preto, aby som vás romantikálne, pomaly a podľa možností pútavo uviedla do blogu, ktorý bude zrejme od tohto miesta už absolútne nezáživný, pretože sa začína týkať mňa.
Pred niekoľkými dňami sa z Londýna, kde už permanentne dlhší čas žije, uráčila dobehnúť na 10dňovú návštevu moja mamka. A tak zavítala späť ku nám na toto naše malé, byrokratické a upejpavé Slovensko - a samozrejme, že okrem vytešovania sa z toho, že je tu a výskania od radosti, čo za krásne veci mi zase z Londýna doniesla, je s tým spojených aj kopa menej obľúbených a milých vecí - napríklad odhlasovanie poistenia, sporenia, vybavovanie daňového priznania (o ktorom dnes nebudem písať, pretože som sa rozhodla, že dnes nebudem nadávať...), zoraďovanie kopy dokladov, ktoré chodia na jej korešpondenčnú adresu ku nám... a tak dalej a tak ďalej.
Samozrejme, čoby správna, milujúca dcéra som sa jej dnes ponúkla, že s ňou samozrejme tie všetky nezáživné povinnosti pobehám. Popravde to bolo hlavne preto, že som nemala nič produktívnejšie na práci a hrozne sa mi nechcelo učiť sa na prijímačky na výšku, ale to nikomu prosím vás nehovorte, pretože by som mohla začať pôsobiť neúprimne a nemilujúco, čo rozhodne nechcem, lebo sa to nehodí k môjmu dokonalému imidžu. A tak sme vyrazili po vybavovačkách.
Po urputnom sedení v čakárni ING Tatry Sympatia sme sa konečne dostali na rad, vošli dovnútra poisťovacej ordinácie, ale slečna sediaca za stolom nemala na krku stetoskop a v ruke paličku na vyšetrovanie ústnej dutiny. Vyzerala vlastne úplne normálne, mala na sebe neskutočne nezáživnú blúzku, ktorú by som si ja na seba neobliekla, ani keby to znamenalo, že mám ísť vonku v podprsenke, nezáživnú čiernu sukňu, ktorú nosím tak nanajvýš do roboty, aby mi neustále nestrhávali prachy za nevhodné oblečenie, a na tvári absolútne nezáživný úsmev, ktorý hlásal: "Toto je moja kancelária. Čo chcete na mojom teritóriu?"
Návšteva poisťovne na mňa pôsobila deprimujúco, ale to nebolo nič oproti následnej návšteve Tatra Banky (nechápem, prečo do každého názvu nejakého veľkého objektu spojeného s financiami trepú Tatry. Viem, že sú zdrojmi nášho prudkého príjmu, čo sa republiky a turizmu týka, ale to chceme, aby nám všade investovala iba ukrajinská a ruská mafia a aby sme už nikde nemohli zahlásiť ani slovo česky bez obáv, že sa na nás zrúti strop?). Tá na mňa už pôsobila dupľom hrozne a odpudzujúco, možnože práve kvôli tomu, aké mali všetky tie mladé aj staršie slečny a panie rovnaké blúzky, rovnako nevkusné svetríky, rovnaké sterilné úsmevy... okamžite som si spomenula na centrálny pult v T-Centre a uvedomila som si, kde som naposledy takto skľučujúcu atmosféru zažila. Striaslo ma a radšej som povedala, že počkám vonku.
Vybavovačky vedia unaviť každého jedného normálne premýšľajúceho človeka, ktorého v tomto okamihu napadne zhruba tak milión lepších vecí, ktoré by mohol mať teoreticky na práci (vrátane pozorovania vlakov z viaduktu, špárania sa v zuboch, spania, sprchovania, strihania si vlasov a dokonca aj pripravovania sa na prijímačky na vysokú školu, a to už je čo povedať!). Mňa však nezdeptali tieto vybavovačky kvôli samotnému vybavovaniu - voči nemu som sa, odkedy som sa vnorila pomaly, ale isto do byrokracie pracujúceho ľudu, stala tak celkom imúnna. Nie úplne, ale aspoň sčasti.
To, čo mi nahodilo na mojom vyhádzanom chrbte zimomriavky a husiu kožu, bola oná neskutočná sterilnosť. Ohnuté chrbty postihnuté krivicou, sterilné nacvičené úsmevy bez trošky kreatívnosti, stále rovnakí zákazníci, rovnaké problémy, rovnaké odpovede, rovnaké otázky, rovnaké zmluvy, rovnaká kancelácia...
Ak mi niekto dá po vyštudovaní môjho odboru na vysokej škole titul Ka.Kr., tak mu zrejme rovno zlomím hlavu. (Pre tých, čo nevedia - Ka.Kr. je titul Kancelárska Krysa) Alebo mu možno zlomím uši alebo čokoľvek, na čo ako prvé dosiahnem. Chcem byť čokoľvek - požiarnik, kopač kanálov, pochôdzkár po smetisku, smetiar, montér elektrických drátov, upratovačka, hajzeľbaba, kontrolór jadrového odpadu, vyvážač toxickej hliny, kopáč hrobov alebo sadzač zemiakov.
Len ma prosím, pekne prosím, nestavajte za výrobnú linku alebo neusádzajte do kancelárie. Sárinka podobné veci neznesie. Uniformita, rovnaké úsmevy, stále rovnaká robota, žiadna zmena, žiadny zmysel, všetko iba smutne a chladno naučené, neosobné, šablónové a ubíjajúce...
Buďme originálni! Buďme ovocie do Yogobelly, aby sme sa vo vyššom štádiu konečne mohli stať ovocím do Jubilejnej! Máme nový, vysoký cieľ, za ktorým môžeme kráčať, tak ho spoločne dosiahnime!
Za krajšie zajtrajšky s ovocím!
*** - vysvetlenie nájdete v profile
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
orochimaru
20. 3.marca 2010 22:11
Hm dost zaujiymave hm you!
2
@orochimaru ďakujem pekne, ja len premýšľam, ako je fyzicky možné, že si v okamihu, kedy na hodinkách Birdzu svietilo 22:11, pridal komentáre ku dvom z mojich blogov, pričom obidva boli tak dlhé, že by si nemal absolútne šancu ich tak prečítať... ale to mi asi navždy ostane záhadou...
Napíš svoj komentár