Pohľadom

(-C-) ***

Neveriac v zázraky kráčala po svete,
čo priala v srdci si, to nikto neviete.
Pohľadom prechádza po srdciach druhých ľudí,
šťastie je pre bláznov, šťastie ju dnes už nudí.

Pohľadom zavadí o tvár, čo sála smiech,
že nie je láska to? Aj tak sú spolu. Nech.
Deň či dva, týždňov pár, schyľuje k mesiacu,
družia sa k sebe i v búrkach to nečasu.

Pohľadom preskúma tú drsnú usmievavú tvár,
niet na nej milosti, no niet na nej ani chmár.
Svetielkom v nádeji je jeho vôľa večná,
tej sa vždy podrobí jej duša inak priečna.

Cíti v ňom niečo viac, niečo v ňom aj vidí,
závislosť na ľuďoch už dávno nenávidí.
Priniesla v život jej len utrpenie, strasť,
nútila zavrhnúť seba, svoju vlasť.

Kamienkom dohodil do pokojnej hladiny vody.
Bláznvý plavec ten, čo v ňu sa len tak hodí.

Oni sa hodili, ni nevedeli ako.
Nebo je prístupné len lietajúcim vtákom.
Spadli do priepasti sladkého spoznávania
a jej zrazu plnia sa dávno zapadnuté priania.

S nádherou v očiach sleduje divy sveta,
desí ju pohľad ten, no nie je predsa svätá.
Pohľadom zavadí o niečo, čomu neverila asi.
Z chtíča a nutnosti zostali látky pásy.

Tká sa do iného ľudského ornamentu.
- Kto by si pomyslel, že chcel mať práve hentú!
Tak znelo po ušiach závistlivých ľudí.
V nich dvoch však pozvoľna sa niečo zvláštne budí.

Má rada jeho oči a ešte radšej pery,
s údivom zisťuje, že mu bezhranične verí.
Niežeby tešilo ju toto poznanie,
no nevie inak viesť to svoje konanie.

Nezvratné dôkazy o zázrakoch na svete,
o ktorých ostatní vôbec nič neviete.
Z drsného muža a zatrpknutej ženy,
sú zrazu milenci, a šťastne zaľúbení.

Neverila v šťastie po všetkom prežitom,
láska v svete dnešnom je beztak len prežitok.
Ona však prišla i bez dôvery v seba,
jak darček malý od anjelov z neba.

Jej duša nehľadala a nechcela nič nájsť,
však postupom dní i sám našiel si ju čas.
Pohľadom zavadí o jeho sladký úsmev,
nechceli nič vážne, a práve preto uspel.

Svetielko na veži hrá prvú signálnu,
dve srdcia drsné k sebe zrazu lnú.
Láska prehrala bitku, no raz vyhrá vojnu svoju,
vyhne s krvi a ozajstnému boju.

Jediné, čoho sa naozaj ona bojí,
že tak blízko pri ňom keď občas ticho stojí,
tak rád sa jej dotkne, a ňou preletí mráz.
Ten pocit pozná každý z nás...
- - - - - - - -
Zatrpknutá, no veľmi ťa ľúbim.
Nikdy neverila, že tebe sa sľúbim.
Najviac však na svete a v láske miestnosti,
najviac sa bojím tvojej nežne drsnej blízkosti...

Tak krásny kontrast, že svet to nevidel.
Len môj svet potichu sa nenápadne chvel...
Zo začiatku myslela si, že si nepriateľ,
kým si ma prvý raz v pravom uhle uvidel.

Ľúbim ťa, lásko má, a viem, že ty mňa tiež,
a najviac desí ma...
Že som netušila, že to v svojom srdci dokážeš...

*** - vysvetlenie nájdete v profile

 Báseň

3 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu