S pribúdajúcimi rokmi zostáva v tom nádhernom, unikátnom orgáne menom srdce, ktoré nás udržuje nažive a umožňuje nám cítiť, čoraz viac zabodnutých cudzích predmetov. Tieto cudzie predmety sa po zabodnutí na malý moment správajú ako parazity, ale napokon ich naše srdce prijme a dovolí im na srdci parazitovať, dáva im dokonca životodarnú energiu a spolunažívajú si spolu v príjemnej kooperácií.
A potom pomaly tie cudzie telesá, ktoré už srdce prijalo stopercentne za svoje, začne niekto - alebo niečo - vytrhávať. Jedno vytrhne Diaľka. To druhé Hádka. To tretie proste Nepochopenie. To štvrté vytrhne Zabudnutie. A srde ostáva deravé, prázdne, a tak trochu smutnejšie, ako predtým.
Tak veľakrát mi zo srdca vytrhli priateľov, že už to neviem ani tak celkom spočítať. Bolo by mimoriadne obtiažne spočítať všetky takéto rany, a je pravda, že niektoré mená sa už zlievajú do jednej masy, ktorú človek celkom jasne nerozoznáva. Spomínam si na detské stretnutia na pieskovisku, takisto ako na prvých spolužiakov na základnej škole. Bývalých najlepších priateľov, tých malých štopľov, ktorí sa s vami napokon naveľa-naveľa vždy podelili o lopatku a kopli vám loptu, aj keď veľmi dobre vedeli, že neviete hrať futbal.
A tak. Rok utekajú a do srdca sa nám neustále nenápadne, mimoriadne nenásilne vtláčajú a infiltrujú Ďalší a ďalší ľudia, ktorí pre nás postupom času začnú akosi záhadne čosi znamenať - čosi, čo si nevieme tak celkom vysvetliť, ale čo proste existuje a my sa s tým musíme vyrovnať. Zrazu sa z Nikoho stáva Niekto, stáva sa z neho Priateľ, a to už nie je také jednoduché.
Pretože priatelia prichádzajú, priatelia odchádzajú, a vždy po nich ostáva prázdne miesto v srdci.
Koľkokrát sa mi to stalo - a viem, že ešte tak mnohokrát to budem nútená zažiť, aj keby som akokoľvek nechcela a akokoľvek sa tomu bránila. Mnohí ľudia sa vôbec nemajú stať našimi priateľmi, ale nemôžeme tomu zabrániť, nemôžeme zariadiť, aby chemické reakcie v našom srdci proste neprebiehali a aby týchto ľudí srdce ďalej považovalo za cudzie predmety, keď raz už ich prijalo za svojich.
Minule som tak hľadela mikroskopom na to moje doničené srdce a zrazu som si uvedomila, že je doslova ako ementál - mimoriadne kvalitný švajčiarsky kus, samá diera, jedna väčšia, jedna menšia, jedna ako maličká bublink, jedna taká veľká, že keby ste ho prekrojili niekde nablízku, tak sa rozlomí po celej dĺžke na dve polovice, ani by ste sa nenazdali.
Spomínam si na kamarátov z pieskoviska... na spolužiakov zo strednej... priateľov z táborov... najlepších priateľov, s ktorými si vždy bolo toho čo povedať... bývalých kolegov... priateľov z diskoték či iných záťahov, na ktorých sme sa zoznámili... známych mojich bývalých lások, ktorých som vždy stratila spoločne s tým, ako odišla láska...bože, tak veľa bolo tých ľudí, na ktorých mi kedysi záležalo a keď sa detailnejšie nazriem do srdca, tak mi vlastne záleží doteraz. Iba už tak - úplne inak.
Prázdne miesto v srdci sa nikdy nezacelí. Je to pravda. Srdce ostáva neustále ako ementál, hoci na niektoré diery si už ani nedokážeme rozpomenúť, čo ich vlastne spôsobilo. Niekedy si nevieme vysvetliť, prečo sme tak nenormálne roztrpčení, prečo nám niektoré veci tak nenormálne vadia, a až časom si uvedomíme, že je to tým, že sme kedysi prežili niečo, čo nám neustále ostalo v srdci a núti nás takto sa správať.
Naše srdce má omnoho citlivejšiu a lepšiu pamäť ako náš mozog, ktorý nosíme na krku... i keď niekedy nevie celkom presne povedať, čo si odkedy pamätá.
Keď spomínam na niektoré mená, ktoré sa mi teraz tak narýchlo vybavujú v pamäti: Bella... Bianca... Ľuboš... Táňa... Ondrej... Juraj... Peťo... Mišo... Janka... Maťa... je ich hrozne mnoho, na ktorých si spomeniem, a ktorí už v mojom živote nie sú vôbec, alebo minimálne zastávajú absolútne inú pozíciu, než zastávali predtým. Všetko prázdne miesta v srdci, ktorými sa učíme, že život nie je prechádzka ružovou záhradou - alebo možnože - práve naopak.
Život je prechádzka tou najnádhernejšou ružovou záhradou, ktorou sa prechádza naše srdce a všade navôkol rastú ružové kere. A ako sa srdce prechádza, tie ruže do neho zabodávajú svoje tŕne. Niekedy to bolí, a niekedy nie, ale omnoho viac to bolí, keď tie tŕne napokon zo srdca vypadnú a ostanú tam prázdne miesta...
Týchto pár slov by som chcela venovať všetkým tým, ktorých som v minulosti stratila. Pretože som nikdy nechcela, aby to tak bolo...
*** - vysvetlenie nájdete v profile
Úvaha
Komentuj
4 komenty k blogu
2
na úvod ťa kopnem za vyfúknutie témy !!!! a potom ti chcem povedať ešte, že to bolo asi najlepšie čo som si dnes potrebovala prečítať. Lebo niekedy sa snažíš nájsť slová ako vyjadriť to, čo sa v tebe práve odohráva a náhodne si zapneš Birdz a popozeráš pár stránok, zistíš, že to čo si potrebovala je toto... ja ti ďakujem a možem ti povedať, že cítim presne to isté, čo si napísala...
3
Super tema, krasne napisane... uz pri prvej vete som ostal v nemom uzase... Jednotka
4
no ale ku koncu: niekto spieval nieco o tom ze zivot nie je ruzova zahrada
ale niee, pekne vystihnute
ale niee, pekne vystihnute
Napíš svoj komentár
nieco pre nas znamenali, preto nás tak bolia.
(miestami sa mi zdal blog zbytocne dlhy, ale celkovy dojem 5 hviezdičkovy )