Nikdy som nic tak zvlastne nezazila. Niekedy mam pocit, ze vsetko to je tak smiesne nerealne, ze si to proste iba namyslam. Kolise to na hladine od nula po nekonecno, i ked po nulu sa to dostava iba malokedy.
Niekedy si myslim, ze uz je ta bolest za mnou, ze uz som prekonala stratu cloveka, ktory ako mnohi pred nim mi pomohli v najhorsom - ale je to niecim vynimocne. Ty si nemohol totiz za to, ze sme stratili jeden druheho. Prekonal si to rychlejsie, mozno so slovami, vsak pride niekto dalsi ako ja.
Urcite pride, po svete chodi nekonecno zien, ako som ja, nie som nicim unikatna. Hoci nase porozumenie rozhodne unikatne bolo. Na chvilu som sa vtedy v mojom zrutenom vesmire stratila este viac, smutna, bez jedineho zachytneho bodu, o ktory by som sa oprela. Bolo mi totiz strasne. a ty si bol tam, ukazoval mi cestu, kadial ist, nutil si ma smiat sa, ked moje srdce plakalo, a darilo sa ti to uzasne.
A zrazu ten, co ma tahal zo dna, bol zo dna na den prec, nenavratne, kruto, odporne a necitlivo. A moja dusa vo svojom ziali klesla este hlbsie, nez dovtedy. Ostala som bez lasky, ktora ma zranila, vzapati som ostala bez cloveka, ktory ma udrzoval nazive. Ale prezila som aj tak. Mnohokrat zvelicujem a potom zistim, ze sa zit da aj tak.
Tak tomu bolo aj tentoraz. Bola to cista pravda, ale tomu zivotu teraz chybaju farby chybas mu ty. Citim sa bez teba neuplna. Citim sa, ako keby sa mi neustale zadrhlo nieco v krku a ja som to nevedela prehltnut.
Neustale akoby som citila na dusi nepohodu, ktora je sposobena tvojou nepritomnostou. Tuzim po tom, aby si bol tu a rozpraval mi ako kedysi. Aby si ma ticho vzal do narucia a pohladil po vlasoch, ako keby som bola tvoja zivotna laska, alebo najoblubenejsie dieta. Tuzim po tom, ze prides a povies mi, usmej sa, si tak krajsia, kraska moja...
Po mnohych veciach tuzim, ktore predtym boli a teraz nei su, ale nepomozem si. Musime zit s tym, co nam zivot prinesie, ci uz je to dobre, alebo zle. Ale aj tak mi chybaju tvoje oci, hlas a usmev. Je mozne, ze som sa do teba tak trochu zalubila, tak uplne detsky a platonicky. Nie ako do niekoho, s kym by som chcela stravit zivot, ale proste, do toho zivota tak neodbytne a ticho patris a nemozem to nijako zmenit.
Priala by som si, aby si tu teraz bol so mnou, alebo aspon, aby som ta mohla vidiet na dlhsie nez par sekund. Tusim, ze ked sa to podari, bude to vsetko ine, budeme sa k sebe spravat inak a vsetko to bude take smutne, nepochopitelne a predsa az prilis realne, odide nieco, co tu predtym bolo.
Nechcela som to tak, priatel moj, to dialka tak zariadila. Dialka a osud, ktory mi nedopraje stastie s ludmi, ktori su mi tak neuveritelne drahi. Chcem len, aby si vedel, ze mi na tebe zalezi, ze ta lubim a nenecham si ta vziat aspon z mojho srdca, nech uz nase buduce stretnutie bude akekolvek, a ak vobec bude.
Anjelik, chybaju mi tvoje kridla, ktore si nado mnou rozprestieral!
*** - vysvetlenie nájdete v profile
Vyznanie
Komentuj
2 komenty k blogu
1
jaro1991
18. 6.júna 2009 22:39
Krasne napisane... ani neviem, co tu mam komentovat... mozno iba to, ze som na birdzi este necital ziadny blog, ktory bol tak uprimny, a tak genialne opisujuci pocit, ako tento...
2
priatelia prichadzaju, priatelia odchadzaju a vzdy je po nich prazdne miesto v srdci...
Napíš svoj komentár