Ako každé ráno, každé Božie ráno pred prácou, vychádzam zo svojho nie práve uprataného a dokonalého príbytku, aby som sa odpratala na metro a potom do práce - práce, ktorá ma baví a nevyčerpáva, do práce plnej ľudí, ktorí ma nabíjajú energiou a tak... vcelku by som povedala, že vediem nudný, samotársky a vcelku šťastný život - a to hlavne kvôli tej práci, ktorú mám tak rada.
Ale nezačnem deň bez troch vecí - prvou je káva. Krámik na rohu to istí, vždy tam stojí ten istý Ind, ktorý mi ju podáva s príjemným úsmevom a raz za čas, zhruba raz za týždeň, mi ju nevedno prečo dáva zadarmo, ako keby som bola zákazník robiaci neviemakú tržbu. Možnože dúfa, že mu raz dám telefónne číslo, alebo... ja neviem. Neustále ešte tak celkom nerozumiem Angličanom, hoci už v Londýne pobývam piaty rok a za ten čas som si s nimi užila svoje. Stále si však o väčšine z nich neviem, čo myslieť.
Prehrabla som si vlasy a lovila vo vrecku trochu voľného plášťa, ktorý je na londýnske počasie tak vhodný, druhú časť toho, bez čoho nezačnem ráno - bielu krabičku Davidoffiek a samozrejme, ako inak, špirálkový zapaľovač. V tom vetre, ktorý vládne Londýnskym uliciam tak často, že sa to nedá poriadne spočítať, si normálny človek ako ja, nezacláňajúci si ohník zapaľovača, iba ťažko zapáli s normálnym, a to dokonca aj vtedy, keby sa skúsil schovať do rohu niektorej z tých červených budov, a tak to riešim takto. Síce to chce trochu viac petroleju a benzínu, ale čert to ber - zarábam slušne.
Krátky pohľad na cigaretu, krátke pripálenie... slastné potiahnutie. Ach áno, toto je ten správny začiatok dňa, druhý krok, prvé potiahnutie, naplnenie pľúc tým otravným dymom, ktorý ma už životom sprevádza hodne vyše desiatich rokov (presnejšie povedané od trinástich, ale to je iná kapitola iného príbehu, ktorý tu nechcem rozprávať, moje bláznivé detstvo a poriadne bláznivá puberta), slastné vydýchnutie, a potom to tak časté a typické obarenie si úst škoricovým latté veľkosti extra large.
Keď nemám cigarety, vždy ich chodím kupovať do tej malej plechovej trafiky na rohu hneď vedľa vchodu do metra v časti Archway, ale koniec koncov, aj keď mi ešte ostáva takmer plná krabička, bežím tam po Guardian, pretože naozaj NEMOŽEM čítať tie sračky zadarmo, ktoré na mňa kukajú v každom podchode do metra alebo priechode popod cestu a sú plné komerčných hovadín... niežeby som celým tým novinám rozumela, ani po anglofónnej škole a niekoľkých rokoch strávených v čisto anglicky hovoriacom prostredí si nie som schopná povedať, že by som rozumela anglickým novinám, ale nájdem tam vždy niekoľko mojich obľúbených stĺpčekov, ktoré som kedykoľvek ochotná prečítať a aj vyvaliť za ne tých pár penny, ktoré sa so zvyšujúcou sa životnou úrovňou taktiež priamoúmerne, nenápadne, ale zato aj tak rapídne zvyšujú. Áno, to jest oná nezameniteľná tretia vec...
Už tam kráčam, onen modrý ošúchaný nápis hlásajúci "Tabak, Tlač a Iné" a pripravujem sa na onú typickú, milú raňajšiu konverzáciu s trafikantkou, staršou paňou čiernej pleti, ale pri vchode dovnútra akosi zvláštne zažmurkám - počkať, vchádzam správne?!
To za tým pultom ale vôbec, vôbec nie je moja milá pani trafikantka! Nejaký mladý škriatok, ktorého vidím odzadu, v pleciach nejako podozrivo nabúchaný, hlava vyholená, niečo sa tam vypráva s nejakým chlapom bokom a ukazuje na niečo stojace na pulte...
Pristúpila som bližšie s úmyslom neriešiť to, čo sa deje (možno má koniec koncov dovolenku), keď vtedy som zachytila útržok ich rozhovoru, ktorý ma zaujal natoľko, že moja ruka na polceste ku štósu tlačou voňajúcich Guardianov zastala ako prikovaná a ostala som počúvať - nič iné, iba počúvať, ostatné zmysly vypnuté takisto ako moja motorika.
- Áno, bolo to strašne narýchlo, pred víkendom... - ozýva sa z úst toho mladého chalana a potom sa otočí a ja sa prvý raz pozriem do jeho očí, zaujímavé zelené, povedala by som, že nezvykle krásne, takmer ma očarili, a nimi mi kývne krátko na pozdrav a venuje sa zákazníkovi, s ktorým sa rozpráva. Jeho mierne snedá pleť naznačujúca pôvod spola černošský a spola belošský sa trochu leskne vo večne zapnutom svetle lampy svietiacej nad pultom.
- Takže vás sem zavolali ako najbližšieho príbuzného, alebo ako to mám chápať? - ozve sa ten muž, už som ho tu niekoľkokrát videla, chodí kupovať noviny a tuším Winstonky ľahké, nie som si celkom istá...
- No, to zrovna nie, ale viete, ja som nemal prácu a takto keď sme prišli o mamu, prosil som ich, aby mi to nechali... nebudem síce kvôli tomu môcť ísť na jej pohreb, ale nedá sa nič robiť... - zaznie z úst nového predavača v trafike a mňa pri pohľade na to, čo si ukazovali na pulte, až zamrazí. Malá, nenápadná fotka v rámiku, potiahnutá čiernym súknom, rámik obitý a fotka storočie stará, ale fotku našej predošlej trafikantky by som spoznala kdekoľvek. S úžasom a bijúcim srdcom niekde v krku počúvam ďalej:
- Ale však to je neľudské... no nič, musím utekať, práca nikoho nepočká, - ešte prehodí tak zdvorilostne ten chlap a pri odchode z trafiky spoza pleca ešte zdvorilostnejšie zavrčí:
- Úprimnú sústrasť!
Tak som to teda pochopila správne. To je jej syn, tej, ktorá sa tu už neukáže, ani keby veľmi chcela... bohvie, prečo ma to tak vzalo, že mi bolo až do plaču. Možnože preto, že sa rada viažem a možno proste preto, že tu nikoho nemám, rodinu, priateľa, a vlastne ani nijakých známych, s ktorými by som trávila svoj voľný čas. Netrápim sa s nejakým veľkým zdvorilostným predstavovaním a len to tak zo seba všetko vyprsknem, ako to ja zvyknem:
- To nemôžete kvôli práci po matke ísť ani na jej vlastný pohreb?
Obrátil sa tak rýchlo, že sa mu nedalo v očiach nepostrehnúť prekvapenie - prvý raz si ma lepšie premeral a ja som si uvedomila, že stojím ako v pozore, pretože takto sa na mňa už veľmi dávno nikto nepozeral.
- No... áno, - povedal to tónom, ktorý mu takmer zlomil hlas a ja som mala v tom momente chuť ho okamžite objať, preskočiť cez ten pult a... bezmyšlienkovite som sa opýtala zase, ako tá najväčšia blbá nána, absolútne odveci:
- A kedy má byť pohreb?
- Zajtra o druhej popoludní, - odpovedal ako keby v mrákotách, istotne nechápajúc, ako si dovoľujem pýtať sa také veci... áno, viem, dnes som bola naozaj veľmi divná.
Položila som kávu na štôs novín, vytiahla zrolovaný Guardian a položila ho pred seba, ako keby som chcela platiť. Potom som sklopila zrak a miesto toho, aby som povedala niečo o tom pohrebe, som zašomrala:
- Ešte jedny biele Davidoffky poprosím... alebo nie, rovno dvoje.
Bez slova mi ich podal a prebodával ma pohľadom, ktorý ma uvádzal do ešte väčších rozpakov, než na aké som zvyknutá pri normálnych stretnutiach s mužmi, s ktorými sa síce dennodenne stretávam v práci, ale... aj tak. Vždy som nesvoja.
Vytiahla som peňaženku a podobne ako niekoľko libier zo mňa vypadlo aj jasné:
- Nemôžem sa porozprávať s vaším vedúcim a na tých pár hodín zaskočiť za vás, aby ste tam mohli byť?
Vtedy sa jeho ruka zastavila na polceste ku kase a zase na mňa vrhol ten... och, neznesiteľne pekný a neskutočne spýtavý zelený pohľad. Sklopila som hlavu skôr, než sa mi tie jeho oči stihli zavŕtať do mojich. Asi by som ten pohľad nezniesla, na prvý pohľad ma priťahoval viac ako ktorýkoľvek človek, ktorého som stretla v posledných mesiacoch, či už mužského, alebo ženského pohlavia.
- Myslím si, že by to bohužiaľ nešlo, ale ďakujem vám za snahu... - rezervovane a zároveň zdvorilo prehovoril.
Len krátky pohľad na neho a potom som mu položila mince na pult a k tomu som mu vytiahla na pult aj moju malú vizitku, lepšie povedané, číslo môjho služobného telefónu na vizitke nášho podniku v centre Londýna.
- Keby niečo, skúste zavolať, alebo nech mi zavolá on. Kľudne sa mu zaručím a urobím to zadarmo. Je mi vašej mamy ľúto, bola to skvelá žena, - podarilo sa mi konečne zo seba vysúkať niečo zmysluplné, ale skôr, než sa on zmohol na slovo, aby mi niečo odvetil, tak som sa zvrtla, prehodila si kapucňu plášťa, keďže vonku bolo vidieť akési zvláštne mrholenie, a vycupkala som von rýchlejšie, než teda konečne otvoril ústa.
V podchode do metra som vytiahla svoju mptrojku a vrazila si ju do uší, hľadajúc jednu mimoriadne konkrétnu pesničku, ktorú som našla v priečinku s názvom Sonata Arctica. Vrazila som si ju do uší a vypeckovala úplne na plné gule, ako to málokedy zvyknem, a tak som sa pobrala s hlavou sklonenou tmavými katakombami kamsi dole, za náhliacim sa davom.
Celý deň som to skoro nezložila z uší, furt mi to hralo jednu pesničku, čo malo samozrejme za následok, že mi baterka v mptrojke skapala akurát cestou v metre domov. Akurát niekde na slovách:
I can see how you are beautiful, can you feel my eyes on you,
I"m shy and turn my head away
Working late in diner Citylight, I see that you get home alright
Make sure that you can"t see me, hoping you will see me
Ten deň nezavolal, on ani jeho šéf. Rozhodla som sa, že zajtra sa zastavím a už vopred som zavolala do práce, že na ďalší deň nemôžem. Proste, takto to nešlo. Ja, keď si niečo zaumienim, tak to aj spravím.
Možno som príliš hanblivá, ale viem si stáť za svojím...
*** - vysvetlenie nájdete v profile
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
3t.m.
6. 1.januára 2010 03:17
Nádherné... číta sa to samo
2
no, je to krasne o teba... som zvedavy na druhu cast, ako to dopadne...
Napíš svoj komentár