Predslov z dnešného dňa:
Už som na to aj zabudla, ako som tu prišla a pridala toto - dávno som to premazala, ani neviem, pre ktorú mariju špenátovú zase. Zrejme mi zase zahrabalo a povedala som si, že končím s Birdzom - to už muselo byť dávno a tieto stavy už ma prešli - ale dosť na tom, našla som archív svojich blogov a v nich môj úplne prvý. K blogu si odporúčam pustiť pesničku, ktorú som počúvala pri písaní tohto blogu a pri vykonávaní tohto blogu. Som zvedavá, či sa nájde niekto, kto si ten blog bude pamätať...
Odporúčaná hudba:
Samotný blog z 30.1.2007:
Mhmmmm, možno to poznáte sami. Zasyčí hydraulické otváranie dverí a vaše vodotesné vibramy odhodlane zo schodíkov vletia do najbližšej mláky, pod ktorou zacítite mimoriadne dokonale ukrytý ľad a zhruba 2,674 sekundy vaša bočná čiara rozmýšľa, či vás udrží alebo s vami sekne do najbližšej spola roztopenej brečky.
Vonku je úžasne! Tesne nad nulou a zovšade crčí voda z topiacich sa galónov snehu, čo ráčil - podobne ako Amerika Irak - napadnúť vo vskutku najvhodnejšej chvíli. Po pár sekundách chôdze si začnete vyčítať, že ste čo i len na sekundu uverili nápisu Vatrprúf na svojich bagandžiach "ŠMade in China".
Prekraulujete (v prípade ľadu smerom kopcom dole premotýlikujete) na nádherne neodpratanú cestu do školy a na okuliaroch preventívne zapnete stierače, ak by náhodou okolo vás osemdesiatkou prefrčal Pajero rozmaznaného synáčika šéfa tunajšieho hotela - ktorý sa preciera v škole bohužiaľ iba triedu od vás a bežne vám navodzuje skrivený úsmev na facei a nechuť do jedla - toto autíčko totiž viac než vďačne svojím kovovým čumákom zastane funkciu odpratávacieho auta a vás s istou dávkou nostalgie zmení na snehuliaka či zmrzlinu.
Prežijeme.
Taký je život! S detským pomyslením na overal a gumáky skočíte z čisto zaľadnených schodov bez zábradlia do bezpečia pred pohľadmi profesorov a zástancov zdravého životného štýlu - totiž pod schody.
Trasúcimi sa, od zimy modrofialovými rukami zalovíte vo vrecku - vylomený zub zo štipca na vlasy, lístok do školskej jedálne spred týždňa (pretože ste zistili, že na obed mienili podávať istú neidentifikovateľnú zelenú hmotu nazvanú "brokolicový prívarok"), kľúče od bytu, dávno zabudnutý ťahák z matiky a - konečne!
Vytrhnete s výrazom psychopatického vraha krásnu krabičku a prečítate si: Fajčenie v tehotenstve poškodzuje život vášho dieťaťa.
----------
Deti nechcem, potom nezhodím kilá, poznamenám skôr pre seba ako pre toho iného nikoho, ktorý tu tak či tak nie je. Je zaujímavé, že napriek extrémnej zime som schopná veľmi zručne v paprčiach poprekrúcať zapaľovač a napokon dokonca aj zakresnúť.
O chvíľu to už príde - aaach slastné uvoľnenie, otravovanie pľúc, vyfúknem prvý raz dym a do uší si strčím moje vnútroušné slúchadlá, z ktorých som v amoku strhla papučky, takže teraz mi v ušiach geniálne sedia a ešte geniálnejšie ničia ušné bubienky.
Jedna mi nestačí - nikdy mi nestačí jedna. To je predsa trápne, fajčiť iba jednu cigaretu naraz! A okrem toho ja fajčím jednu cigu strašne dlho. Kým ju vyfajčím, Roxanne, najlepšia pieseň na svete, ktorá mi zneje v ušiach a oblažuje moju čiernu dušu, už doznie a začne opäť znova, keď je asi v polovici, dofajčím.
No iba tak ju vypnem a odídem??? Samozrejme že nie!
Vytiahnem teda z krabičky ešte jednu cigaretu a chvíľu sa na ňu pozerám pohľadom sfanatizovaného príslušníka Írskej republikánskej armády, ktorý práve sľubuje svojmu vodcovi a svojej vlasti nekonečnú vernosť. S týmto psychotickým sľubom na od zimy modrých perách si zapálim znovu a pomyslím na to, ako maličkosť, malé svinstvo dokáže takému študentovi na celý deň dvihnúť náladu.
Pomedzi to, ako hlasno zašlukujem a takmer sa rozkašlem ako starý tlakový hrniec s nedobre uzavretou pokrievkou na špenátovom prívarku, si mrmlem pomedzi zuby:
"Predposledná... v balíčku už len jedna...
Roooxanne... you don´t have to put on the red light..."
Asi takto prebiehajú moje myšlienky vraha a napokon zašlapím druhý ohorok a s gráciou vytasím poslednú štíhlu, nádhernú, súmernú a tak milovanú - cigaretku...
Krabička putuje späť do mojej hippies zariadenej tašky - bude to moja večná spomienka na fajčiarske časy.
Neviem celkom presne, ako som dofajčila. Bolo to pri počúvaní tej najlepšej piesne, krásne v ústraní, tráviac svoj organizmus a v hlave víriac myšlienkami po chlapovi, za ktorým šaliem či po fyzikárovi, ktorého mám chuť zabiť, a napokon aj po nohe, ktorá mi dnes fest tŕpne a už vidím, ako pri najbližšom možnom kroku rupne... končila som niekde v diaľke, ako som myslela na to, že idem späť na autobus, nastúpim a odveziem sa pár stoviek kilometrov za chlapom, ktorého hodlám raz prepadnúť priamo na ulici a vyraziť mi dych - ako to má chuť niekedy spraviť každá ctižiadostivá ženská
Posledné zašlapenie môjho posledného ohorku som si vychutnala, i keď mi to mierne sťažil fakt, že moja topánka čvachtala ako kačička v rybníku. Starostlivo som roztlačila zvyšok tabaku a filter odkopla niekam o niekoľko metrov ďalej.
Moja posledná cigareta...!
Ach, schody moje, najdrahší milenci, budete mi chýbať...
Vitaj teda, zdravie moje... snáď si ma užiješ, kým budeš môcť DDD
Poznámka na koniec:
Rada by som iba povedala, že momentálne reálny dátum prestania fajčiť sa datuje na 6.3.2010. Odvtedy som naozaj nemala ani jednu. Dokedy, to netušia ani srnky. Fajčiť predsa nie je obtiažne prestať...!
*** - vysvetlenie nájdete v profile
Blog
Komentuj
6 komentov k blogu
2
@jaro1991 áno, strašne ma to ťahá a vonia mi to, ak si niekto zapáli v blízkosti Zatiaľ som pri tom nebola dlhodobo, ale krátkodobo som to vydržala, proste som sa nadýchla párkrát a potom som cúvla, aby som to tak moc necítila, a bolo to zase v poriadku
3
uz len pre tvoje sympatie k tejto pesnicke som musela hodit hviezdicky.. ale niele kvoli nej
6
@luc.ka Nuž... to boli časy... veeeeeľmi dávno minulé Vtedy sme boli mladé a krásne... teraz už iba krásne...
Napíš svoj komentár
a drzim palce, aby si to vydrzala aj vtedy ked si niekto v blizkosti zapali... vtedy to je asi najtazsie...