(Jedna z mála mojich krátkych a dokončených fanfiction z prostredia čarov a mágie, pridaná ako tichá spomienka na Fináliu, nakoľko sa s ňou ticho pretkýňa...)
Nebola si tak celkom istá, čo za zvláštny popud ju dnes donútil opustiť svoj talan v takej večernej hodine, jedno však vedela - že les sa jej snažil niečo povedať a ona jeho volanie vypočula a hoci si nebola celkom presne istá, čo jej vlastne chce zdeliť, kráčala za jeho hlasom, pozorne sledovala znaky, ktoré ju po chvíli zaviedli na vychodenú cestičku - na cestičku späť do civilizácie, do Geminisu.
Premýšľala, čo sa tak asi môže diať, či sa deje niečo dôležité a či sa nemá pripraviť aj s najrôznejšími liečiteľskými kúzlami, pretože ako sa približovala ku čarodejníckemu mestečku, uvedomovala si, že v uliciach je hluk a pomerne veľa ľudí na túto neskorú večernú hodinu. Obozretne si prehodila šedivú kapucňu až hlboko do čela, aby jej nebolo poriadne vidieť do tváre, a vykročila zahalená od hlavy po päty, s lukom bezpečne schovaným pod plášťom do ulíc dláždených kamením.
Čoskoro pochopila, že vrava v geminiských uliciach neveští nič zlého, ba práve naopak. Vyzeralo to tak, že vo všetkých troch krčmách v Geminise, takisto ako aj na námestí, ku ktorému sa pomaly blížila, sa v tejto teplej letnej noci bujaro oslavuje. Nevnímala príliš vravu okolo seba, nesnažila sa do seba vstrebávať časti hovorov, ktoré sa zovšadiaľ ozývali. Takéto oslavy jej vždy boli cudzie, tak celkom nikdy nerozumela čarodejníkom a ich náladám a chuti tak bláznivo sa zabávať. Už-už sa chcela otočiť a vkročiť opačnou stranou mesta späť do lesa, zmätená, prečo sa jej príroda snažila naznačiť, aby sa tu objavila, na mieste tak nepatričnom pre bytosť, akou bola ona, keď tu začula tesne pri svojom ľavom pleci čosi, čo ju naozaj zarazilo:
- Nikto si nemyslel, že to bude tak skoro, ale viete, pre démonskú rasu je to to najlepšie, čo sa mohlo stať! - dušoval sa akýsi čarodejník so zelenými vlasmi a mimoriadne krivým nosom, oblečený v špinavých handrách. Selena sa okamžite utiahla do najbližšej tmavej uličky bokom, využívajúc svoju schopnosť byť tak nenápadná, že to vyzeralo takmer, ako keby bola neviditeľná.
Pôvodne si myslela, že sa stalo niečo zlé a že démoni nebodaj obsadili mesto, ale druhý spoločník zelenovlasého čarodejníka jej to v priebehu okamihu vyvrátil, keď prehovoril:
- Možno je to pre démonskú rasu dobre, pretože sa začlenia viac do kolektívu a nebudú braní iba ako chladní aristokrati a vyvrheli spoločnosti... ale nehnevajte sa na mňa, Refricks, mne sa tak či tak tá svadba vôbec nepáči. Koniec koncov, keď si to tak vezmem, jeho predošlý vzťah mi bol omnoho viac pochuti... - ten hlas znel trochu znepokojene, asi tak, ako sa Selena momentálne cítila.
- Och, prosím vás, tá elfka bola vždy tak trochu strihnutá! - ľahkovážne prehovoril Refricks a odfrkol si. - Je len dobre, že už slušných čarodejníkov neotravuje svojou všadeprítomnosťou.
- Podľa mňa je veľká škoda, že už Selena van Haalen neučí na škole Transfiguráciu. Bola mimoriadne dobrá, - poznamenala príjemne vyzerajúca a dobre upravená žena, ktorá stála pri dvoch prudko diskutujúcich mužoch - Selena ju okamžite spoznala a pocítila prudký príval vďačnosti voči svojej bývalej kolegyni Danielsovej, doteraz profesorke Magizoológie na Finálií, škole, ktorá sa vynímala na vysokom brale nad mestečkom Geminis, a ktorá bola ešte pred niekoľkými mesiacmi aj jej domovom. Jej zvedavosť sa len a len zvyšovala, takže sa ešte viac ukryla v tieňoch, pritiahnuc si k telu svoj elfský plášť, a natŕčala svoje citlivé uši, aby začula viac:
- To je pravda, moje dcéry neustále vyplakávajú za Transfiguráciou, ževraj by tá elfka terajšiu profesorku strčila do vrecka v priebehu desiatich minút, - namietol aj chlap, ktorý oponoval Refricksovi.
- Selena van Haalen a jej podobní špicoušatci patria do lesov na svoje talany a nie do škôl, aby učili civilizované čarodejnícke deti, - pomerne radikálne zakončil Refricks, ako keby predpokladal, že už mu nikto nebude protirečiť, v čom sa samozrejme mýlil.
- Nemôžete predsa znižovať Selenine schopnosti iba preto, že bola spätá s prírodou viac ako ostatní elfovia! Nemôžete niekoho odsúdiť iba preto, že býva pod korunami stromov a nemá postavený murovaný dom, Refricks! - pohoršovala sa profesorka Danielsová. - Selena bola výborná čarodejnica a nebola žiadna čudáčka ani nič podobné.
- S Franklinom tvorili krásny pár, nádherne sa dopĺňali, - povedal aj druhý chlap na odpor Refricksovi, ktorý iba odfrkol a potom dodal:
- Mladý a súci chlap ako Richard Franklin s urodzeným rodokmeňom, čistokrvným hádam do dvadsiateho pokolenia nemohol urobiť lepšie, než že sa rozišiel s takou pocháblicou, aby si mohol zobrať rovnako urodzenú ženskú, okrem toho tým dokázal, že démoni nemusia držať iba sami pri sebe, ale taktiež sú schopní s nami vychádzať, a dovoľte mi povedať, že mnohokrát lepšie ako títo smiešni špicoušatci, ktorých tak bránite, - jeho hlas bol rozvášnený a Selena za rohom okamžite zložila zo svojho chrbta luk, ale do tetivy nevložila šíp, pretože si včas uvedomila, že jej obrovský hnev, ktorý jej preniká každou molekulou tela nemôže iba tak vyventilovať ublížením niekomu.
Nemalo zmysel dlhšie počúvať - pobrala sa pomaly tmavými ulicami Geminisu preč, avšak v hlave jej neustále vírili útržky toho rozhovoru a myseľ bola neustále viac trýznená kopou spomienok... na ich prvé spoločné stretnutie, on ako dlhoročný profesor na Finálií, uznávaný a výnimočný čarodejník čistokrvného pôvodu - ona iba mimoriadne talentovaná práve vyštudovaná žabička, ktorá už počas štúdia na Finálií poburovala tým, že odmietala bývať vo fakultnej veži, ale bývala vo Finálskom lese vo vlastnoručne vyrobenom talane. Ani nevedela, ako sa po tragickom skone predošlého profesora Transfigurácie stala jej vyučujúcou práve ona, bolo to zrejme kvôli jej výnimočnému nadaniu na tento predmet. Nikdy si na Fináliu poriadne nezvykla, ale na Richarda si zvykla okamžite - a tak dobre, že po čase ich priateľstvo prerástlo do čohosi viac. Začala sa cítiť konečne šťastná - častejšie chodievala na večere do Veľkej siene, jednoducho povedané, viac vítala vo svojom srdci civilizáciu naokolo a všetko vyzeralo byť v najlepšom poriadku.
Až zrazu na niekoľko mesiacov odišiel kvôli akémusi nehorázne dôležitému sympóziu a keď sa odtiaľ vrátil, jednoducho a bezcitne jej oznámil, že je proste koniec a nebude v známosti s ňou môcť pokračovať. Na jej otázku prečo, neodpovedal. Vo všeobecnosti to vyzeralo tak, že proste počas toho času, kedy bol preč, akosi vo svojich citoch ochladol - to bol posledný deň, kedy Selena spala pod strechou Finálie a v konečnom dôsledku aj posledný týždeň jej vyučovania na Finálií. Nevedno, kto sa o to postaral, ale zrazu sa v mimoriadne krátkom čase našla nová profesorka Transfigurácie - bola civilizovaná, mimoriadne krásna, démonka a samozrejme pôvabná úplne iným spôsobom než dlhovlasá a tichá Selena.
Ktorú inú démonku si koniec koncov Richard Franklin mohol vziať za ženu? Všetko bolo nad slnko jasnejšie. A Selenu to bolelo o to viac. Netúžila v konečnom dôsledku po ničom inom, len vytratiť sa z tohto prekliateho mesta čím skôr, ale ako na potvoru, práve vtedy ju nikdy nechceli nohy poslúchať tak, ako by mali, a ona si poplietla uličky, takže tá, na ktorej sa ocitla, ju nutne musela doviesť priamo na malé námestie, kde sa nachádzal aj vchod do kaviarne Melmerin. Odhodlala sa tadiaľ prejsť a pokúsiť sa byť čím nenápadnejšia, stratiť sa pod prvými konármi stromov a nikdy viac sa do tohto mesta, k týmto beštiám nevrátiť.
Ale vtedy ich uvidela - on vyzeral tak spokojne a ona sa po ňom lepila ako nechutný pytón, ktorý svojej koristi nedáva dýchať, len s tým rozdielom, že on bol korisť dobrovoľná, spokojne sa pri tom usmieval a len podchvíľou sa ich pery spájali v žiadostivých bozkoch, na ktoré sa Selena zo svojho stanovišťa musela chtiac-nechtiac pozerať. Vzbĺkol v nej oheň bolesti a hnevu, aký nikdy v minulosti nepocítila, a tentoraz nechytila do ruky svoj elfský luk, ale svoj dlhý, ohybný vŕbový prútik - a vykročila do hlúčiku ľudí, ktorí sa bavili na drevených stoloch postavených pred Melmerinom.
Čarodejníci oslavujúci svadbu a veselo popíjajúci si ju všimli, až keď už bola pri nich na niekoľko krokov, a iba málokto ju spoznal - ale Richard ju spoznal takmer okamžite, podľa planúcich očí, ktoré na neho uprene pozerali spod kapuce, podľa tých očí, na ktoré sa nedalo zabudnúť - boli šedivomodré, skoro ako búrkové more alebo obloha pred poriadnou prietržou, a ich pohľad sa momentálne iba sťažka dal vydržať. Xantia, jeho novomanželka, sotva zaregistrovala, že sa na námestí niečo deje, ale pozvoľna jedna konverzácia za druhou tíchli, až napokon zmĺkli úplne a Selena tak mala možnosť prehovoriť do ticha, v ktorom by bolo počuť spadnúť každú zátku od ďatelinového piva na mramorovú dlažbu pod ich nohami:
- Takže tvoje zdôvodnenie, prečo si ma opustil, znelo, že nevieš. Odkedy nevieš meno tejto tu? Myslela som si, že si tykáte a jej meno si spoľahlivo pamätáš, Richard.
- Selena, čo tu robíš? - vyprskol takmer okamžite zástupca riaditeľa Finálie, Richard Franklin, smerom ku svojej exmilenke, ktorú niekoľko mesiacov nevidel a dúfal, že ju ani nikdy v živote neuvidí. Napriek tomu, keď tak teraz pred ním stála, kapucňu zloženú z hlavy, dlhé vlasy padajúce na plecia, uvedomil si, aká bola Selena krásna - a aká bola nevinná, vo svojej podstate.
- Les ma sem doviedol, ale ty si už istotne zabudol, že ja sa dokážem rozprávať aj s niečím, čo neovláda jazyk čarodejníkov, - odfrkla Selena a svojím prútikom mierila na Richarda, absolútne si nevšímajúc, že na ňu pomaly, ale isto začína mieriť zrejme každý jeden prútik tu prítomných svadobčanov, a že väčšina z nich si ticho šepká a zjavne nevie, o čo vlastne kráča. Xantia sa tvárila rovnako vyplašene, ale hlavne pomerne odmietavo a po chvíli sa opýtala:
- Richard, preboha, kto to je?
- Selena van Haalen, vaša predchodkyňa a rozhodne lepšia profesorka Transfigurácie, než teraz vy, - odsekla Selena skôr, než ktokoľvek stihol otvoriť svoje ohúrené ústa. - Richard, nikdy som si o tebe nemyslela, žeby si mohol byť až tak podlý...
- Nebuď sentimentálna, Selena, a nekaz ľuďom zábavu, - okamžite jej odsekol Richard podobným spôsobom ako pred chvíľou ona jeho čerstvej manželke.
- V poriadku, pokiaľ tejto fraške hovoríš zábava... - zavrčala Selena a ako sa obracala, prútik zastokávajúc za ucho, v tvári už mala zreteľné slzy. Otočila sa chrbtom ku všetkým čarodejníkom sediacim pred kaviarňou a v tom momente sa stalo niekoľko vecí - ozval sa výkrik na jej adresu, takisto ako sa zablyslo zelené svetlo, potom sa zablyslo druhýkrát a v momente, kedy všetci prestali kričať a zdesene vrieskať, v tme na mramore námestia ležalo temné telo - telo Seleny van Haalen, jej modré oči dokorán otvorené a nevidomé.
- Kriste pane, však nemala v ruke ani prútik! - ozval sa výkrik, ktorý prehlušil všetko ostatné. - Chyťte tú bosorku, chyťte ju!
Hlas patril mladému barmanovi Juriqovi, ktorý zdedil Melmerin po svojich rodičoch a po ktorých zdedil aj elfský pôvod, hoci teda mnohí by to do neho ani náhodou nepovedali. Posnažil sa vystreliť po Xantií Franklinovej, ale vtedy si všetci uvedomili, že žena momentálne s dvomi kožovitými krídlami vo svojej démonickej podobe už odlieta temnou nocou, a tak sa ňou nezaoberal a vrhol sa ku Selene, hoci bolo jasné, že už niet čo zachraňovať.
Celý dav stíchol a mnohí obkolesili Richarda Franklina, neistí, či jednu Avadu nevystrelil aj sám, ale vyzeral byť tak biely ako stena, že by každý rozumný pochyboval, či by bol vôbec schopný uchopiť prútik. Juriq Adenn-Gelwin sa zdvihol od ležiaceho tela a potom ticho povedal:
- Prvej sa vyhla, tá druhá letela priamo do srdca... a pritom nič nespravila. Predpokladám, že tamtá pani, ktorá práve odlieta, čakala iba na prvé stretnutie so svojou bývalou sokyňou.
- Strašné! Neuveriteľné! Otrasné! - ozývalo sa zhlukom ľudí a vtedy Juriq pristúpil ku Richardovi a chytil ho za golier, pričom ho vytiahol spoza stola, za ktorý skĺzol, poriadne nepozorne a necitlivo:
- Počúvaj ma, Franklin, najradšej by som ťa teraz zabil. Bola to jedna z najlepších čarodejníc, aké som poznal - potvrdí ti to hocikto, od upírov cez elfov po čarodejníkov. Nechal si ju, odkopol ako prašivého psa, potom si jej vypiekol toto a teraz ju zachloštila tvoja vlastná skurvená manželka. Nechám ťa žiť iba pre jedinú vec, - vrčal zástupcovi riaditeľa priamo do očí a v rukách sa mu blýskala adamantiová dýka.
- Nechám ťa žiť jedine preto, že ona sa má teraz lepšie, ty pes! - skríkol mu napokon do očí a sotil ho späť ku stolu, takže rozbil niekoľko tanierov, ako pristál na jeho doske. Potom hrubým hlasom zakričal:
- Melmerin zatvára, takže nech vás tu do dvoch minút nevidím! A zavolajte mi niekto sakra Amanearyho, potrebujem medzinárodný zatykač! Pohnite si kostrou, vy zasratí žabožrúti!
Juriqov brat Carl sa pomaly sklonil ku telu Seleny van Haalen a mimoriadne opatrne ho obrátil, takže ležala na chrbte, aby jej mohol zavrieť dokorán otvorené a hrozivo vyzerajúce oči. Chvíľu pri nej kľačal, ako keby sa modlil, a potom sotva počuteľne vyslovil:
- Mal pravdu. Budeš takto šťastnejšia. Dostaneme ju... podlosť ako táto nikdy nezostáva bez odplaty. Pre ňu, ani pre neho... spi, Selena.
To boli posledné slová, ktoré Selene kedy kto venoval. A jej duša bola späť v lesoch sto razy šťastnejšia, ako v časoch, kedy sa snažila dobre vychádzať s čarodejníkmi a tolerovať ich temné úmysly...
*** - vysvetlenie nájdete v profile
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár