- Kam ideme na pivo?
- Dnes nemám chuť na pivo... je veľmi chladno... poďme sa niekam prejsť.
- A kam?
- Ja neviem... mne je to vcelku jedno.
- Mne tiež... tak niečo vymysli...
A tak sa dvaja ľudia, ktorým to bolo jedno, pobrali iba tak priamo za nosom niekam, a napokon z toho bola prechádzka historickým centrom mesta. Spojená so zmrzlinou, obdivovaním fontány, lietaním po obchodoch a držaním sa za ruky. Taká tá typická.
- Asi by som už mal ísť. Za polhodinu mi ide predposledný spoj domov.
- Zostaň ešte...
- A čo budeme robiť?
- Ja neviem, mne je to jedno... len nechcem, aby si ešte odišiel.
A tak si sadli na lavičku a iba tak sa rozprávali. O všetkom a zároveň o ničom. Tri minúty pred odjazdom posledného vlaku naň stihol dobehnúť, ona mu stihla zamávať a pozerať sa na to, ako mizne za oknom vlaku, ktorý mizne na obzore. Nebolo jej smutno, že odchádza. Vedela, že sa zachvíľu vidia zase. A zase im bude všetko jedno.
...cŕn cŕn...
- Čo robíš?
- Vôbec nič, akurát sa chystám vonku so psom.
- Fakt? Nemám čo robiť, môžem ísť s tebou?
- Samozrejme že môžeš.
- Tak som tam za desať minút.
- Okej. A nezober si číny na nohy, chcem s ním ísť do poľa.
- Okej. Tak zatiaľ.
A tak behali po poli dvaja blázni a jeden pes. Nedalo sa poznať, kto z nich bol zablatený najviac, ani kto z nich bol najšťastnejší. Tentoraz boli šťastní v trojici.
- Vonku prší, nepreložíme to stretnutie na inokedy?
- Už som ťa dlho nevidela, chcem ťa vidieť!
- Okej, tak sa pôjdeme niekam schovať. Máš chuť na pivo?
- Dnes nie. Nedojdeš ku mne?
- Mne je to jedno... ale čo tam?
- Vytiahnem Dostihy a stávky.
- No, tak teda ok.
Večer prebehol pokojne, čajovo, keksíkovo, dostihovo, zúrivo aj udobrovaco. V zadnej časti miestnosti horel malý ohník v elektrickom kozube a na zemi boli rozhádzané bankovky zo spoločenskej hry. Tí dvaja si striedavo liezli na nervy a tešili sa zo šťastia či nešťastia toho druhého. Stále sa doberali a ešte častejšie sa smiali.
- Zlatko, čo je s tebou?
- Nič, nemám na nič náladu. Mal by som sa učiť a nechce sa mi.
- Kašli na to pre tento večer. Poďme niekam von. Prídem za tebou, chceš?
- Mne je to... teda nie, nie je, príď.
A tentoraz mu to dokonca nebolo jedno, rovnako ako ani jej. A tak prišla a spoločne si navarili niečo, čo sa vzdialene podobalo dobrej večeri. Chutilo im, pretože si varili sami. Také jedlo vždy najviac chutí. Potom im chutili aj pery jeden druhého, rovnako ako nočný vzduch, do ktorého sa išli prejsť, aby im vytrávilo v bruchách.
Predstava lásky, čo začína na jar, kedy sa zobúdza príroda, a končí niekedy v neurčite, ma burcuje do života tak, že ani necítim jarnú únavu. Dvaja mladí ľudia, bezstarostní a občas trochu nezodpovední. Blázniví a šťastní jeden z druhého. Spokojní jeden s druhým, prežívajúci vzťah, ktorý od nikoho nič príliš nepýta, nikomu nič príliš nevyčíta.
Taký ten, ktorý sa časom môže zmeniť na niečo vážne, alebo pominúť. Vzťah voňajúci blížiacim sa letom a približujúcimi sa dušami... kto by si ho neprial? Určite nám to nie je úplne jedno...
*** - vysvetlenie nájdete v profile
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
ratsanares
2. 3.marca 2010 16:20
dostihy a prásky
Napíš svoj komentár