Sarah_whiteflower
4. 4.apríla 2010 23:18
Svetlo na konci tunela... alebo Ako našťastie nádej umiera posledná (I. diel)
Keby som mala otvorene povedať, čo chcem povedať, tak by som vyvolala vo vašich srdciach toľko závisti, že radšej na to pôjdem okľukou, aby mi náhodou niekto neodtrhol nos, prípadne inú časť tela. Ale, aby som sa dostala napokon aj k pointe na menej než desiatich stránkach, tak:
Poznáte taký ten pocit, kedy už si myslíte, že je naozaj všetko ouvr, nikdy už vás nestretne nič, a hlavne nikto dobrý, cítite sa osamelo, zúfalo túžite po nejakej spoločnosti a tak ďalej? Také tie pubertálno-depresívne stavy po tvrdých sklamaniach v láske a živote a priateľstvách, všetko dokopy.
A tak sa zase raz otočíte a upnete sa na nejakú sociálnu sieť (viď Facebook či práve okupovaný Birdz) a začnete si tam vylievať svoje ubolené srdce, ticho dúfajúc, že sa ozve niekto, kto vám bude rozumieť, niekto nový, kto vám bude rozumieť, kto povie, že vám rozumie, kto sa otočí a zrazu príde za vami a vy už nebudete sami. A píšete, a píšete, a vylievate sa, a vylievate, a stále nič.
Ozve sa niekoľko ľudí, že vám rozumejú, ale je to iba klišé. Spoznáte niekoho nového, kto vám síce naozaj rozumie, ale je tam veľké ALE. Zúfalo hľadáte niečo, čo vám pomôže prestať myslieť na to, ako sami sa cítite. Napadajú vás čiernočierne myšlienky frekvencie "všetci chlapi sú tak nehorázne svine, ostanem celý život sama, žiadny priateľ pri mne nebude naveky, všetci sa na mňa vyserú, keď mi je najhoršie"... a tak.
Niekde v tomto momente opustíme čiernočiernu líniu príbehu a poberieme sa fantazírovať do iných hlbín. Zrazu objavíte na sociálnej sieti niečo, čo ste dovtedy nepoznali - niečo, čo vám dokonalým spôsobom zdvihne náladu. Rozosmeje vás to a privedie na iné myšlienky, či už je to fotka, blog, stav, to je jedno (predpokladajme totiž, že touto sociálnou sieťou je práve Birdz.sk).
Človek, ktorý túto vec zverejnil, sa vám zdá sympatický, a hoci nemyslíte na to, že on by mohol byť ten, kto by vás spravil "ne-samým", píše sa vám s ním dobre. Depka vrcholí, a práve vtedy vás najviac baví písať si s niekým o veselých veciach a tváriť sa, že všetko je v poriadku. V okamihu, kedy pociťujete najvyššiu možnú absenciu akejkoľvek osobnej miloty, spolupatričnosti či niečoho podobného, a cítite sa sami najviac, ako to ide, hraničiac to s absolútnou asociálnosťou v reálnom svete, napadne vás spásonosná a absolútne hrabnutá myšlienka - "stretnime sa!"
A ten človek súhlasí, napriek tomu, že sa nepoznáte. Takmer vôbec. A tak sa stretnete. Hneď na druhý deň. Lenže nič nie je tak, ako to vyzerá - prvý pohľad je rozpačitý, vyzerá to tak, že ste si to stretnutie vynútili. Jasné, samozrejme - poviete si - "chcela som byť s niekým tak strašne, že som ho dokopala do stretnutia. To je teda fakt super." Máte skazený deň, ale rozhodnete sa to aspoň zachrániť z absolútnej prdele, v ktorej sa to podľa vášho usudzovania ocitlo.
Vaša bojovnosť v okamihoch najhlbšieho zúfalstva prinesie ovocie v podobe toho, že sa stretnutie stane prinajmenšom akosi znesiteľným. Poznávate v reálnej tvári toho človeka jeho písanú podobu a všetko začína byť jednoduchšie. Po sto rokoch ste s niekým v osobnom kontakte inde než v pracovnom procese. Príjemná zmena! Prvý raz za ten čas vás napadne slovo príjemná, a odvtedy sa všetko obracia v pozitívny zážitok.
Zrazu chápete, že ten človek, s ktorým ste sa stretli, je iný a predsa absolútne rovnaký. Absolútne si neviete vysvetliť, či je to to, čo ste čakali, alebo niečo absolútne, čo ste nečakali. Ste na pochybách, ale prišlo niečo, čo vyzerá pozitívne. Dokonca, keď sa večer lúčite, tak to vyzerá tak, že by ste spolu ešte chvíľu aj vydržali. Okamžite sa na tento fakt citovo upínate a domov sa trepete s pocitom, že nie ste celkom sami, ale zároveň so strachom, či to všetko nie je iba chorobý výmysel vašej zmučenej hlavy, ktorá posledné dni, ba priam až týždne kričala o tom, ako veľmi sama sa cíti.
Možnože ste iba zavetrili akúsi možnosť sympatickej spoločnosti, a okamžite to nafukujete. Vlastne sa možnože už nikdy neuvidíte znovu. Bol to pekne prežitý deň, nič viac... nič viac... neviete si to vtĺcť do hlavy. Usadilo sa v nej niečo iné, ale bojíte sa. Doma sadáte za počítač a ponárate sa do hlbín sociálnej siete. Je online. Preskočí vám žalúdok, motýlik preletí skrz vašu hruď a odhodláte sa spraviť klasický hop-trop vynález. Buď všetko skončí, alebo všetko začne.
Spýtate sa, či to bolo iba stretnutie, alebo niečo viac. Či to bolo iba jediné stretnutie, alebo sa chcete stretnúť niekedy znova. Potom vám z prstov vypadne neskutočne trápna, tínedžerská otázka: "Bolo to iba stretnutie, alebo to bolo niečo viac?" Na tvári máte takú červeň, že kebyže sa to pýtate otvorene z očí do očí, asi nie ste schopní neodvrátiť zrak. Teda, vlastne určite. Prsty sa vám chvejú, opravujete v nervozite spravené preklepy. Tie začiatky. Dve minúty do odpovede vo forme tajnej správy vám pripadajú ako dva dni - minimálne.
Potom opäť nasledujú motýliky, kým sa načíta stránka odpovede, lebo Birdz zase raz hapruje. Predstavte si potom tú žalúdkotočku, keď si prečítate niečo na štýl "keby to bolo niečo viac, bolo by to pekné"... a predstavíte si, ako asi bolo tomu druhému na druhom konci WiFi, keď to písal.
Upnutie trvá. V posteli premýšľate skoro dve hodiny o tom, či ste sa upli iba preto, že ste sa cítili strašne sami, alebo či to bolo pre "niečo viac". Premýšľate, či je to iba výstrelok z hrabania zo samoty, alebo či to je začiatok niečoho výnimočného. Pripomínate si svoje "vzťahy z nutnosti" a okamžite chcete cúvnuť. Začínate mať chuť okamžite mu napísať sms-ku, že s tým musíte skončiť. Ak niečo nechcete, tak ublížiť. Zase si nájsť po dlhej dobe niekoho IBA PRETO, aby ste neboli sami.
Chvalabohu však zaspíte a ďalší deň už nič nevyzerá tak čierne. Dohodnete si ďalšie stretnutie, ktoré už nie je také rozpačité ako to prvé a vyzerá to tak, že vám je naozaj spolu dobre. Nie - nevyzerá. Fakt to tak je. Smejete sa. Máte kopu spoločných tém a spoločné názory. Spoznávate druhú stránku toho, kto je s vami. Dovedie vás do plaču od samého smiechu svojou schopnosťou situačného humoru a tak sa situácia absolútne uvoľňuje.
Cestou z podniku už sa držíte za ruky a motýliky tentoraz z tej hrude už vôbec nechcú odletieť. Upnutie trvá. Čo však viete, je jedno: nie je to iba preto, že ste sa cítili sami. Je tu niekto. Nie niekto, ale Niekto. Z toho, čo začalo tak rozpačito, vykukuje Niečo, čo vás začína fascinovať. Je úplne iný, ako ste ho čakali. Sto razy iný a sto razy... lepší? Nečakanými zákutiami seba samého vás dostáva opäť a opäť do príjemných zimomriavok. Vetami, slovami, úsmevmi či pohľadom.
Spomínate si matne na čas, kedy ste sa prechádzali po koľajniciach a prvý raz vás napadlo, že by ste sa mohli pokĺznuť a mohlo to vyzerať ako nehoda. Spomínate na čas, kedy boli všetci tak neskutočne ďaleko, na vás toho bolo tak neskutočne veľa, spánok po nociach neprichádzal a na konci tunela nebolo vidieť svetlo, dokonca ani toho prichádzajúceho vlaku. Spomínate na okamihy temnoty.
Stisnete mu dlaň a prvý raz sa trochu neprítomne spýtate, či vás náhodou nechce pobozkať. A potom už nečakáte, proste to spravíte. Svetlo na konci tunela sa ukáže a vtedy to viete.
Nie je to iba preto, že ste sa cítili sami. Je to preto, lebo zázraky sa dejú v radoch nás, ľudí, a nielen v knihách. Končíme pohľadom na dvoch ľudí, ktorí spokojnosťou môžu kľudne odpáliť ohňostroj citov, ohňostroj okamihov, ktoré budú nasledovať. Končíme kapitolu čierneho obdobia, kedy sa strácal zmysel života. Zmysel života dostáva konkrétny názov.
Láska, ktorá dáva takú dávku šťastia, že heroín nemôže byť návykovejší... A roztvára sa nová kapitola. Neprebádaná, neskutočná a neuveriteľne neuskutočniteľná. A predsa tu je...
Venované všetkým, ktorí si to dokážu predstaviť a ktorým pri tejto predstave hruďou preleteli motýle. Venované tomu, komu som nikdy nepovedala, od čoho ma zachránil, a dokázala som to iba teraz a takto... chcem Ti povedať ďakujem. Doteraz si netušil moje tajomstvo, keď som Ti prvý raz napísala... teraz ho vieš. A dobre vieš, že mám o dôvod viac Ťa milovať ešte viac, ak to vôbec ide.
*** - vysvetlenie nájdete v profile
Blog
Komentuj
11 komentov k blogu
2
@jaro1991 Jarko, ja som nenašla priateľa. Našla som v ňom omnoho, omnoho viac... neviem to opísať, možno práve preto to bol blog bez básnických prívlastkov a tak ďalej... nemá zmysel to ospevovať... tomu napríklad nikto nikdy nebude rozumieť Ale ďakujem krásne za komentár, veľmi potešil a chápem, ako si to myslel...
3
krásne napísané
P.S. skutočne som mala motýliky v hrudi
P.S.2 dúfam, že vám to vyjde
P.S. skutočne som mala motýliky v hrudi
P.S.2 dúfam, že vám to vyjde
4
@zuzulka98711 Ďakujem krásne A som veľmi rada, že som ich dokázala niekomu spôsobiť, veľmi... myslím, že to vyjde... už mám problém o tom vôbec pochybovať, také to je dokonalé Asi by som sa mala odstreliť a bolo by to jednoduchšie
5
wow... nebudem hovoriť, že rozumiem, o čom píšeš... iba si až veľmi... veľmi popísala môj aktuálny príbeh.. teda s jedným malým rozdielom,.. až do posledného odstavca.. happyendu... nuž, nie vždy musí byť koniec rozprávkový.. ale tebe to želám, som rada, že predsa existujú ešte aj tie!
6
@enka Tiež už som neverila v happyend... tak ako je povedané už hore, "Našťastie nádej umiera posledná"... ale keď ona umrie a všetko je temné, občas sa stane zázrak...
9
Vieš čo zažila som niečo podobne a uplne s tebou súhlasím, ach ten pocit samoty. Ďakujem že si to tu zavesila, mnoho ľudí v tom nájde poučenie (ako ja) a niekto novú nádej ktorá ale môže sklamať.
11
@carowna Ďakujem pekne
@donatela201 Nová nádej vždy môže sklamať, ale je zaujímavé, že stále ostáva. Okrem toho, báť sa toho, že nádej sklame, to je ešte horšie ako vôbec ju nemať.
@donatela201 Nová nádej vždy môže sklamať, ale je zaujímavé, že stále ostáva. Okrem toho, báť sa toho, že nádej sklame, to je ešte horšie ako vôbec ju nemať.
Napíš svoj komentár
Aby som bol uprimny... ja to neviem, lebo cez internetovy portal som nikdy nenasiel ozajstneho priatela, alebo priatelku, ale to bude aj preto, ze som nieco hlbsie touto cestou nikdy nehladal...
Ale velmi pekne si to napisala, a vedel som sa do toho vzit, ze ake to je takto, a urcite tam hra velku rolu uz taka ta zufalost, ked clovek je naozaj sam. A teraz vynimocne, ale pravdivo to klise: Tomuto rozumiem, a viem, ako sa citis...