Neprechádzajú sa pod ním vlkolaci a možno pod ním na čistinke netancujú bosé víly.
Ale jedno je isté, že ja pri ňom premýšľam o tom, o čom v poslednej dobe premýšľam dostatočne často.
A nechcem o tom písať konkrétne, pretože by to bolo príliš osobné a to ani náhodou nechcem.
Chcem o tom písať v hádankách a nechať vás sa možno zvedavo pýtať, čo sa vlastne so mnou deje a komu je vlastne venovaný tento blog.
Nemyslím si, že ten, komu venujem po dlhej dobe tieto slová, vôbec ich niekedy prečíta.
Možnože áno... ale skôr nie.
Ale niekedy spomínam na dni, kedy sme spoločne počúvali piesne, ktoré počúvam doteraz. Piesne, ktoré pre nás niečo znamenali, hudbu, ktorú sme milovali.
A spomínam si na spoločné rozhovory do neskorej noci, ktoré teraz už neabsolvujem vôbec, a ak občas, tak s niekým, koho poznám často dlhšie než jeho... a vôbec, nie sú to také rozhovory, aké boli s ním.
Spomínam si na pochopenie, ktoré teraz v živote chýba.
Skúsili sme to dvakrát a dvakrát sme spadli. Dvakrát sme si boli tak blízko, psychicky i fyzicky, že bližše to nešlo.
A vraví sa, že ak sa pretrhne puto lásky, aj priateľstvo sa rozpadne.
Mnohí ľudia v mojom okolí dokázali presný opak, ale ja som nikdy nebola žiadnym nádherným životným príkladom, a tak niet divu, že u mňa presne toto pravidlo aj platilo.
Stratila som, čo som stratiť nechcela.
Doteraz si neviem priznať, žeby to bolo mojou vinou - a možnože naozaj nebolo.
Ale možnože bola moja vina, že som sa dostatočne nesnažila zachrániť aspoň ten umierajúci kúsok, ten zvyšok, ktorý zostal niekde v nás...
Alebo možno jedine vo mne.
A občas mi je z toho smutno, alebo ako dnes večer, mám z toho chuť kričať von z otvoreného okna na celé sídlisko.
Možnože som sa príliš zahrávala s ohňom, nechala som zájsť veci príliš ďaleko, a tak už nič nešlo vrátiť.
A na jednej strane som momentálne šťastná, a na druhej neustále niekedy v noci v sebe nejaký malý kúsok seba postráda.
Postrádam tam niečo, čo tam istý čas bolo, a teraz mi to tam chýba.
Chýbaš mi.
Nie ako láska, nie ako milenec... chýba mi to, že si vedel so mnou súhlasiť a mrzí ma, že teraz každý jeden náš rozhovor končí hádkou.
Mrzí ma, že si o mne myslíš, že ničím svoj život, že sa snažím byť šťastná s niekým, s kým šťastná byť nemôžem.
A vôbec, mrzí ma, že si o mne zrejme myslíš len to najhoršie, pričom predtým sme sa vedeli tak pekne dopĺňať... ako priatelia.
Nemuseli sme spolu spávať a nemuseli sme sa na ulici držať za ruky.
Stačilo, že sme boli priatelia.
Mohli sme nimi byť doteraz...
Niekedy posteľ naozaj všetko iba pokazí.
Možnože sa nič z toho vôbec nemalo stať.
Takmer určite to tak malo byť...
Možno si mal celý čas proste pravdu.
Tvrdil si, že k sebe potrebujem niekoho iného, niekoho, kto nie je taký rozlietaný ako ty, niekoho, kto sa na svet pozerá inak.
Asi si mal pravdu.
Naozaj som potrebovala niekoho, kto sa bude správať trochu inak, ako sa teraz správaš ty.
Ale potrebovala som ťa ako priateľa, tvoj optimizmus, tvoj smiech, tvoju schopnosť zdvihnúť náladu... tvoju mladícku nespútanosť.
Potrebovala som priateľa, ako si ty, a to práve preto, že ja som možno úplne pravý opak.
Potrebovala som to... mala som to... stratila som to.
Svojou vinou.
Posteľ naozaj vie všetko pokaziť...
Ale možnože to vlastne nepokazila ani posteľ. Koniec koncov, neboli sme spolu šťastní?
Možno to bola iba jedna malá chvíľka, ale stála za to.
Len toto už za to nestojí...
Prečo sa bez teba cítim neúplná? ...
Pretože v mojom živote chýba niekto ako ty...?
Nespútaný, nezodpovedný, rozlietaný a bláznivý...?
Bláznivý takým tým originálnym spôsobom, ako práve ty...?
.....Zrejme......
Chýba mi tvoje priateľstvo a chýba mi tvoje požehnanie na niektoré veci, ktoré robím.
A dokonca ma štve, že si o mne myslím, že momentálne zabíjam svoj čas prácou a svoje šťastie vzťahom so starým chlapom.
Štve ma, že si to myslíš... práve ty, ktorý ma vždy tak dokonale chápal a o kom som si myslela, že ma tak dokonale pozná.
Myslím si, že by si ma poznal doteraz... keby si naozaj chcel...
Otázne je, či ešte chceš... a myslím si, že nie...
Inak by si si nemyslel, že ničím svoj život...
Inak by si videl na mojich slovách a na mojich očiach, že teraz som šťastná...
A snažím sa priať šťastie aj tebe, ale niekedy ma bodá vedomie... že sme šťastní jeden bez druhého.
Niekedy si myslím, že jeden s druhým by sme mohli byť šťastnejší...
Pretože s priateľstvom je vždy všetko jednoduchšie.
Mám chuť sa teraz tak uložiť do postele, zložiť hlavu mojej láske na plece a vyžalovať sa mu so všetkým, ale viem, že by žiarlil, pretože by to nepochopil.
Nemyslím si, že niekto to tak celkom pochopí...
Neviem, či niekto niekedy cíti takto zvláštny smútok za niekým bývalým, za niekým, kto tu bol... a ostalo po ňom prázdne miesto...
Pretože ťa nechcem naspäť pre teba tak, ako by sa mohlo zdať...
Ale potrebovala by som tvoje slová a tvoj úsmev, tvoje povzbudenie a tvoju dobrú náladu, potrebovala by som naspäť možnosť, aby som ťa povzbudila zase ja... potrebovala by som cítiť, že sme opäť na rovnakej lodi.
A nie, že naše flotily bojujú proti sebe...
Už asi nemá zmysel písať viac nezmysluplných a zmätených slov, ktoré si nikdy neprečítaš.
Ale naozaj dnes na oblohe vidím krvavý mesiac a počúvam Blackmore´s Night... premýšľam, kde si, čo robíš... a tak mlčky mi chýbaš.
Spievam lá lá lá spoločne s ľuďmi na koncerte a myslím na tvoju tvár.
A niekedy by som túžila, aby si mi venoval zase jeden úsmev... taký ten úprimný... aký venuješ priateľom a tým, ktorých máš aspoň trochu rád...
Ten úsmev, v ktorom sa skrývalo šťastie...
Vonku fúka vietor a rozfukuje popol z mojej cigarety... neprestala som.
Čakal si, že prestanem? Ja tiež... mala som dôvod... ale napokon to opadlo.
A fajčím stále a aj pri tých cigaretách si niekedy na teba spomeniem.
A spomeniem si aj na to, ako si si raz, tesne pred tým, ako to skončilo, potiahol so mnou... spomínam si na mnohé veci...
A je zaujímavé, ako odo mňa odišla trpkosť, ktorú som k tebe cítila...
Neviem, či bola zaslúžená alebo nie, každopádne, je preč.
A ty tiež... a to ma mrzí najviac.
Kiežby si sa vrátil... iba tak, naoko, iba tak, raz za čas... iba tak, pre mňa, jemne a priateľsky...
Chýbaš mi.
Prestaneš niekedy...?
*** - vysvetlenie nájdete v profile
Vyznanie
Komentuj
2 komenty k blogu
2
môžem len povedať, že aj v mojom živote existoval jeden, ktorý mi rovnako chýba...
Napíš svoj komentár
ale dufam ze nebudes viac tratit, zelam ti to - aj ked by sa ti uz toto konkretne nemalo vratit