Občas sa človek bojí, čoho sa nemusí. Desíme sa svojich tieňov, slov, ktoré počujeme, povier, ktoré idú svetom a dostanú sa aj do našich uší. Bojíme sa toho, čo vlastne vôbec nestojí za reč.
Prvá takáto vec bola v mojom živote maturita. Vystresovala som snáď tri litre potu každý deň akademického týždňa a počas maturít som vôbec nevládala spať, aj keˇsom sa akokoľvek snažila. Zrazu to bolo tu, prišla maturita a poznanie, že nič z toho nie je až také katastrofálne, ako sa zdá.
Sárinka zmaturovala a poto po vzore lesného medveďa prespala snáď celý týždeň vkuse, ako z nej opadol stres. Druhýkrát pocítilo jeho narcistické veličenstvo tto anomáliu mimoriadne blízko vlastne kože a prdele práve prednedávnom. Aj s prídavkom pre publikum, ktorý mi dal pre zmenu jasne vedieť, že niekedy treba mať strach a rešpekt z toho, čo vyzerá úplne neškodne.
Možnože viete, a ak nie, tak za moment sa aj tak dozviete, že moja maličkosť už nejaký ten týždeň pracuje na poste autobusovej letušky nemenovanej spoločnosti jazdiacej výrazne žltými autobusmi. Táto práca je úplne vážne napĺňajúca a mimoriadne ma baví, až na niekedy mierne nepríjemný fakt, že mojou povinnosťou je okrem iného úzka spolupráca s vodičmi.
Niežeby som s nimi nevychádzala dobre, to v žiadnom prípade, ale občas sa stane, keď sa človek pripravuje na cestu s niekým novým, dopočuje sa o ňom rozhodne všeličo. Tak tomu bolo aj nedávno, kedy ma hneď niekoľko kolegýň varovalo pred českým vodčom, ktorý vyprodukuje dymu ako továrenský komín, nadávok raz toľko a ku stewardkám je asi tak prívetivý ako brúsny papier k vašej prdeli.
Okrem iného som počula, že nie je možné, aby si holka v robote s pánom X zapálila, dokým nie sú v cieľovej stanici, takisto že pokiaľ je plný autobus, tak pán X necháva slečny miesto odpočinku na sedadle vedľa vodiča sedieť na kovových schodoch na drkotajúcej českej diaľnici, až pokým sa po nejakom z pasažierov neuvoľní miesto. Taktiež som počula mnoho o jeho zvučnom slovníku v prípade akéhokoľvek problému na margo jeho strojkyne.
Preto som v deň, ktorý sa do dejín a kalendára zapísal ako deň prvej jazdy s pánom X, išla do roboty s mimoriadne malou dušičkou. Stojac pri autobuse, vyzerajúc nezvestných šoférov som napokon 10 minút po určenej dobe odjazdu z Košíc usúdila, že bude múdre zabúchať pästičkou na okienko, či sa mi náhodou z interiéru neozve onen malebný prefajčený hlas vykrikujúci všetky nadávky sveta, ale prinajmenšom by to znamenalo, že nebudeme mať nedohnateľné meškanie, nakoľko by sa našiel aspoň jeden kus pojazdného šoféra autobusu.
Moja snaha sa vyplatila - niekoľko minút láskyplného trieskania do skla prebudilo čosi šedivé, strapaté, chlpaté a nevrlé, čo sa vysúkalo z pojazdnej spálne za sedadlom vodiča nohami napred. Miesto poriadnej nadávky som sa však od rozospatého pána X dočkala iba krátkeho a
stručného - ty vole, to už je tolik? Sedněte si, otevřu vám a jedem rychle naložit ty skurvený štěnice...
Po hektickom naložení niekoľkých košických cestujúcich sme diabolskou rýchlosťou obmedzenou jedine obmedzovačom rýchlosti vyleteli na cestu do PRešova a ja som nadzvukovou rýchlosťou vyletela pre zmenu hore schodmi na voľné miesto, kde som vydesene sedela snažiac sa po tomto stresujúcom odchode zaberať opticky čím menej priestoru.
Nepodarilo sa, pretože o niekoľko momentov ma vyrušilo mohutné trieskanie na strechu šoférskej kabíny, čo v praxi znamenalo, že pán X odo mňa niečo chce - s najväčšou pravdepodobnosťou zabiť ma namieste za to, že som sa opovážila ho zobudiť zo sladkého spánku iba kvôli takej malichernosti, akou je plánovaný odchod linky do Prahy.
Dole do kabíny som vošla s dušičkou tak malou, že by som ju asi prepchala aj kľúčovou dierkou. Pán X sa na mňa pozrel a jeho pohľad bol vražedný, keď sa opýtal: Proč sedíte nahoře? Ticho som mu vysvetlila, e podľa manuálu je moje miesto hore a že dole sedieť teda nesmiem, a že som počula, že v jeho autobuse sa toto rozdelenie prísne dodržuje. Odpoveďou mi bol hurónsky smiech a veta: Vy můžete sedět dole, Marie.
A tak som sa začala s pánom X ticho, neisto rozprávať, z nepríjemného rozprávania bolo zanedlho príjemné a uvoľnené žartovanie, ktoré pokračovalo až do nástupu slovenského kolegu, ktorého familiárne nazveme pán Y.
Vtedy niekedy som pochopila, že som vyrobila z komára somára a že ten, ktorého sa človek musí v istých okamihoch obávať, je v skutočnosti skôr pán Y, ktorý nezabudol mať počas cesty nemiestne, ba až ostro sprosté poznámky na akúkoľvek nedokonalosť či maličkosť, ktorú si všimol. Napriek tomu však cesta pokračovala bezproblémovo a podľa ožností dokonca v istých úsekoch aj príjemne, čo Sárinka nečakala ani vo svojich najbláznivejších snoch.
Vrcholom našej cesty bolo, keď sa ma pán X spýtal, pri tom, ako si otvoril okienko, aby si z neho počas cesty zapálil, či fajčím - Sárinka neisto prikývla, čakajúc, že ma pán X samozrejme striktne oboznámi s tým, že u neho si teda rozhodne nezapálim, tak ako som to nestihla už od začiatočnej stanice, kedy som vyhúlila pol krabičky pri stresoch z nezvestnosti šoférov busu. Vtedy však ku mne vytasil ruku s krabičkou akýchsi zrejme pašovaných cigariet a s čímsi podobným úsmevu poznamenal: Istě jste nervózní po tom odchodu - na, dejte si, stáhnu vám okýnko. Sárinku takmer stiahol na zem infarkt myokardu!
A tak som si myslela, že tento príbeh ukončím vyznaním, že nie vždy je všetko tak zlé, ako sa zdá - ale okolnosti ma donútili v mojej spovedi ešte pokračovať, pretože okrem cesty tam ma čakala aj cesta späť, a tentoraz s mistrom Londonom, čo v praxi znamená s českým kolegom, ktorého autobus mieril už z ďalekého Londýna a pokračoval až do rovnako vzdialených Košíc. A až vtedy som pochopila, čo je to naozaj byť odporný ako skysnutý jogurt ku svojej kolegyni.
Keď som mu povedala o tom, že moja maličkosť s ním bude spať na služobnej izbe do zajtrajšieho rána, tak sa mi dostalo zaujímavej odpovede - nie, to teda nebudeš! Skoro ako keby náš služobný apartmán nebol dvojizbový! Ale bohužiaľ to vyzerá tak, že Sárinka si po skončení šichty bude musieť navliecť nejakú kratšiu sukničku, ak nejakú v pracovnej batožine nájde, a pobrať sa smerom na diaľnicu šlapať. Za stopom. Pretože môj drahý kolega London nevie zniesť vo vedľajšej izbe na rozkladacom gauči svoju kolegyňu, ktorá je čistotná, tichá a nechrápe.
A niekde na tomto mieste, dve hodiny od Košíc, sediac v klimatizovanom autobuse, končím svoju spoveď úprimným vyznaním: Chcem sa týmto verejne ospravedlniť pánovi X, za všetky slová, ktoré som o ňom povedala a za všetky strachy, ktoré som pred ním mala. Chcem mu otvorene povedať, že naozaj človek nemôžeme súdiť podľa názorov iných a že si vážim, že sa ku mne správal niekoľkokrát slušnejšie ako mnohí jeho stewardkami vychvaľovaní kolegovia. Ďakujem mu tiež za to, že ma nezrúbal najhoršími nadávkami, keď som mu v autobuse vyspala sypaný čaj po rohožke, ale prešiel to tichým a pokojný napomenutím.
Ďakujem, pán X, za otvorenie mojich naivných očí!
*** - vysvetlenie nájdete v profile
Pseudoblog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
balbinka
21. 6.júna 2009 17:17
LOL mas skvele kolegine ktore vobec neprehanaju teda
2
to tak býva, stane sa jedna malá nepríjemnosť a hneď z toho druhí narobia kovbojku joooj, ľudía tak často a radi preháňajú
3
nuž, ono to zase nie je až taká kovbojka, moje zlaté... je pravda, že si pán X občas vedel svoju žlč vyliať naozaj zaujímavým a originálnym spôsobom - ale, ako sme sa zhodli po niekoľkých spoločných cestách, kedy sme sa už nevedeli jeden druhého dočkať (a to som nemyslela sarkasticky), tak proste - "zobudila som ho v správnom okamihu"... a viete... to urobí veľa
takže momentálne sme od seba dva týždne, nakoľko pán X jazdí nemenovanú trasu do nemecky hovoriacej krajiny a ja som ostala na Košiciach... a chýbame si
takže momentálne sme od seba dva týždne, nakoľko pán X jazdí nemenovanú trasu do nemecky hovoriacej krajiny a ja som ostala na Košiciach... a chýbame si
Napíš svoj komentár