- Už aj sa vráť, toto nestrpím v mojom dome. Buď tu ostaneš, alebo si môžeš pobaliť rovno všetky veci.
Chvíľku som len postával vo dverách, s maminým pohľadom na očiach.
No zrazu som mal v tom jasno, nechcel som odísť, z miesta ktoré som mal rád, ale zároveň som nemohol žiť namieste kde mi bolo tak ťažko.
Prúd myšlienok, ma opäť zasiahol.
- Takže ma budeš ignorovať- vyrušila ma mama.
Pozrel som do jej ustarostenej tváre.
Zračil sa jej na tvári sklamaný výraz.
Bolo mi to trochu aj ľúto, ale vedel som, že musím.
Nie len tom momente, už dlhší čas.
Mal som pocit, akoby sa všetko v tom dome, proti mne obrátilo. Obrátilo a znenávidelo, alebo som to bol ja, nahováral som si to ?
- Mama, ja už nemôžem - odmlka - už nemôžem takto ďalej..
- Prepáč mi to.
Bude to tak lepšie a myslím si, že i otčim sa poteší.
Veď vieš, že ma tu už nechce, hoci to nie je jeho dom.
Nemala si si ho brať. - chcela mi skočiť do reči, no ja som jej nedal šancu - Ja viem, že Paula ho má rada, no je to jej otec a ja som otca nikdy nemal.
Nemôžem ďalej takto znášať, to ako si na mne vybíja svoju zlosť. Mám ťa rád, no zrejme je čas postaviť sa na vlastné nohy. -
Plakala, neviem či pochopila, tú moju dlhú prednášku ale na tom už aj tak nezáležalo.
Už som bol pevne rozhodnutý.
Stál som vo dverách s odhodlaným výrazom.
- Pozdrav Paulínku, odkáž jej, že mi bude chýbať. - otočil som sa, nemal som v mysle ju objať, no ona prišla ku mne a objala ma.
- Nerob to. - prosila ma.
Ale ja som sa jej vymámil z jej náruče a otočil sa na odchod.
Ona ma ešte posledný krát zastavila - A otcovi ? Čo mu mám odkázať.. ? -
Najprv som myslel, že zle počujem ale ona to naozaj vyslovila
- Jemu, môžeš akurát tak odkázať, že sa mu konečne pošťastilo.
Otočil som sa a už ma konečne nezastavovala.
Nechal som ju tam stáť, zo smutným pohľadom, ustarostenú a bez syna..
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár