Prší. Ja sedím za stolom, s hlavou v dlaniach. Ustarostená a rokmi skúšaná. Bez jediného príznaku tej prichádzajúcej melanchólie. Jeho miesto, obľahnuté dávnym smútkom. Už tam nesedáva ako predtým. Odišiel ? Vráti sa ? Nik nevie. Časom nás to prešlo. Ja aj slečna Rawnsonová, so zavretými očami sediac za stolom už po stáročia čakáme na mihnutie vetra, v prítomnosti našej. No, nič. Už dávno som sa sama seba pýtala, či to má ešte zmysel. Viem a vždy som aj vedela, že nie. Nepríde. Zabudol. Zabudol, so šálkou v ruke hľadiac do špinavého obloka. Roky ho nik neumyl. A on, on tam len čakal bez spomienok na mňa. Čľupla kvapka, druhá, či tretia. Mihol sa vietor a pán umrel. Márne som čakala, no nikdy sa nevrátil. Rokmi skúšaná so zavretými očami, bez dychu. Vietor sa už nikdy nemihol, nezafúkal. Prší až dodnes.


 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár