Zobudil ma zvonček, niekto sa dobíjal do môjho bytu. Mohlo byť tak sedem hodín ráno. Snažila som sa ho odignorovať, ale človek ktorý stál za prahom, bol až príliš neodbytný. Vstala som z postele a dopotácala sa k dverám. Nazrela som do kukátka, že kto by to asi mohol byť. Stála tam Anne, priotvorila som dvere, a svojím ranným ešte polospiacim pohľadom som sa na ňu pozrela.
- Dobré ráno, čo tak skoro, ľudia ešte spia. - pozdravila som ju.
- Si ozaj v poriadku ? Nick si robí starosti. -
- Áno, v naprostom. Len som bola chorá, vieš jesenná nádcha. Prepáč nepozvem ťa teraz dnu, nechcem ťa nakaziť. Pozdrav ho odo mňa. - nechcela som ju pozvať, už teraz sa mi totiž rinuli slzy do očí. Pripomínala mi osobu, ktorú som milovala.
- Aha, tak fajn, tak zatiaľ. Rada som ťa videla, maj sa dobre. -
-Aj ty - rozlúčili sme sa. Vždy pochopila veci až príliš rýchlo, na rozdiel odo odo mňa. Buchla som dverami a oprela sa o ne. Chrbát sa mi zošuchol zem. A zrazu sa moje oči, ktorými som sa pozerala do zeme, naplnili slzami. Stekali mi po tvári. Nemala sem chodiť. Všetko to pokazila. Celý ten týždeň, čo som sa snažila nemyslieť naňho, jednoducho hodila do koša. Pripomínala mi ho ako nik iný. Však ako inak, keďže bola jeho sestra. Boli si tak podobní, no zároveň odlišní. Zápästím som si utrela mokré líca, a odkráčala smerom do kuchyne. Už by som tak či tak nezaspala. Postavila som na čaj, a oprela sa o pult. Za päť minút, ktoré som strávila, mojím každodenným rozíjmaním, zapískala konvica. Zaliala som si čaj a ako vždy nepočkala som kým vychladne, no a samozrejme, že som si obarila svoj jazyk. Čaj som nechala čajom a nakoniec si aj tak ľahla do postele. Únava ma premohla. Predsa len bolo sedem hodín ráno, čas kedy som ešte spala.


 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár