Raz po škole, sme sa stretli vo vestibule. Pozeral si fotky, presne ako ja minule. Stál tam, a vôbec si nevšimol, že som ho pozorovala. V tom, ako som tam tak hlúpo postávala, do mňa niekto vrazil. Neviem či naschvál, alebo len obyčajnou náhodou, no všetky knihy sa mi rozsypali po zemi. Muselo to byť zrejme riadne počuť, keďže ku mne podišiel a pomohol mi ich pozbierať.
- Ty si Vicki, nie ? - spýtal sa ma.
- Áno, je to moje meno. - zasmiala som sa. Zrejme si musel myslieť, že som blázon, smiať sa len tak bezdôvodne.
- Ja som Adam. Videl som ťa už predtým, máme spoločné hodiny.
Myslel som, že či by si dnes nešla niekam von. Len tak vypadnúť. -
Ticho. Neodpovedala som mu. Len som sa mu prihlúplo kukala do očí a usmievala sa. Zrejme to bolo dosť dlho, pretože prehovoril namiesto mňa. - Prepáč ak som ťa otravoval. Zrejme nemáš čas. - chcel už odísť, no ja som ho zastavila.
- Nie, ty mi prepáč. Ja len si ma zaskočil. Je len málo ľudí, ktorí pomôžu ostatním s popadanými knihami. - zasmial sa - Rada pôjdem. -
- Fajn, tak ťa vyzdvihnem ? Okolo polsiedmej ? Mohli by sme ísť do Marine.. - dokončil.
- Ok, budem tam, tu máš moju adresu. - podala som mu malý zdrap, na ktorý som načmárala svoje číslo a adresu. Nežne som sa naňho usmiala a otočila sa na odchod.
No on ma v tom momente zdrapil za ruku a vrúcne ma pobozkal. Bol to úžasný bozk. Plný lásky a nadšenia. Práve som sa zamilovala, pomyslela som si.
- Toto, som chcel urobiť už dávno. - usmial sa a odišiel.
Nechal ma tam stáť, uprostred vestibulu, s tým najväčším úsmevom, aký len mohol byť. Pomaly som sa dávala na odchod. Ostatní tomu čo sa stalo pred chvíľou, nevenovali až takú pozornosť. Našťastie. Iba pár prváčok, ktorým sa Adam páčil. Po tom mojom nešťastnom období, ho nahradilo šťastné. Ako ináč. Cítila som a opäť dobre. Už nie ako rozbitý pohár na kusy, no ako jeden celok. Bol to fajn pocit. Konečne, po tej dlhej dobe.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár