7.7.2005 prišiel ku nám nový prírastok, moja láska, moje všetko. Bígl, taký krásny a nevyspitateľný. Alfi... naučila som ho, to čo sa odneho vyžadovalo. Vraj strašný nevycvičený pes.. nie nevycvičený ale poľovnícky. Ale aj keby bol neviem aký... stále môj. Prišli daždivé dni, ktoré trvali týždne, jeseň, ktorá nám neprekážala. Zima, dneh mínusové teploty, ale my sme aj tak spolu chodili do lesa, na lúky... všade kam sa to len dalo. Mojím úsmevom prichádzala opetovaná láska, jeho krútením chvosta moja radosť. ... nerozlučná dvojica? ... vraj áno. Toľké otázky adresované rodičom, že či budem ho maž stále (po ich pedošlých konaniach). Vraj áno. Ja som bola šťastná. Veď čo nám aj bránilo? ... vtedy nič. Prešiel rok... a ja som ho brala ako samozrejmosť mojej existencie. Alfi = najlepší priateľ = bútľavá vŕba = samozrejmosť. Nepripúšťala som si akékoľvek myšlienky, že jedného dňa pri mne nebude, ak náhodou som na niečo také pomyslela, v tej chvíli sam oje oči zaplnili slzami, a srdce zovrela bolesť. Ako by som to bez neho prežila? ... prešiel 2 rok a jeho poľovnícke pudy sa nedali ovládať, boli silnejšie ako hlad. (to už je čo povedať na večného jedáka). utekal z prechádzok, a ja som ho hľadala, hodiny a hodiny. Nie neľutujem sa, len vyjadrujem vzžah k nemu. prešli 3 roky a všetko to krásne a dokonalé sa mi začalo rúcať. A nemohla som urobiť nič... na čo sa zmôže malé bezvýznamné decko. Koncom augusta 17:10 ku nám prišiel akýsi čudný chlapík, moja matka ho privítala s úsmevom na tvári. Otec, že vraj sa ide pozrieť na Alfiho... pozrieť dobre nech uvidí tú krásu, život, iskričky v očiach... ale načo? ... zrazu si ho zobral na vodítko, matka ho podržala a zobral ho preč... Zostaal som stáť na dvore... v strede záhrady a nemo sa prizerala, čo sa to vlastne stalo. Moja láska je preč... čo? prečo? čo sa vlastne stalo? matka prešla kolo mňa stále vysmiata, že to bude v pohode... a ja som tam stála...nechápavo som sa pozerala na prázdny koterec pre psa, vodítko, ktoré bolo stále zavesené na búde, misky, v jednej voda a druhá prázdna, nikdy nenechal ani trochu jedla.
Moje srdce ovládol strach, beznádej bolesť, ktorá prenikala až do kosti, mozog sa mi začal otriasať, tep srdca sa zrýchľoval a vo mne sa prebúdzal neskutočný hnev... hnev voči všetkým, ktorí mi ho zobrali. Slzy mi stekali v prúdoch po lícach. kolena sa mi podlamovali... a bola som taká bezmocná...naivná..bezvýznamná ...Nebol nevycvičený, ale poľovnícky, nebol zlý, ale úžasný. Kde je? prečo mi nedovolia ísť za ním.. prečo mi ho zobrali? ... veď bol len a len môj, ja som mu sľúbila, že ho nikdy neopustím, nenechám odísť odomňa. A ja som zlyhala... je preč... a sním aj moje srdce, moja duša, moja energia, chuť do života. Príliš silné puto, na to aby som dokázala len tak roztrhnúť ho...
.. skoro nikto nechápe ako som mohla byť tak naviazaná na psa... no nepochopí ten kto nezažil..
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár