Niekedy sa zamýšľam nad podstatou môjho žitia a prichádzam na mnoho záverov. A to či má zmysel si niekoho hľadať alebo si s niekým proste začínať, či má zmysel prechádzať stále tým istým dookola. Každý to pozná veľmi dobre, prvé nadšenie, búšenie srdca a úsmevy ktoré vedia tak potešiť. Len potom prídu prvé pochybnosti nezhody a za nimi aj rozchod. Je to človeku treba? V poslednej dobe prichádzam na to že moja najväčšia priorita je usadiť sa, mať dobrý uspokojujúci príjem a miesto kde môžem žiť a bývať. To všetko potrebujem na to aby som sa niekedy v budúcnu mohol cítiť vyrovnane a nezávislo.
Človek ako taký má mnohé potreby, ak uspokojíme tie základné prídu tie vyššie a s nimi ešte vyššie. Takto si aj my niektorí robíme nároky na svojich partnerov, čo je ale dosť veľká chyba. Neuspokojení len čakáme stále na nové príležitosti zblíženia, ktoré akosi neprichádzajú.
Časom som si akosi uvedomil že čo je pekné nemusí byť dobré. Duchovno človeka alebo ináč v prenesenom význame povedané duša, ľudská duša nie tá ktorú v kuse nafukujeme a nafukujeme, až kým sa na nej urobí defekt. Je proste nenahraditeľná. Každý má iné nenahraditeľné vlastnosti a zážitky. Každá skupina ľudí sa narodila pod iným rozložením hviezd v inom roku a má iné genetické predispozície. Preto je každý človek tak odlišný a jedinečný, že nájsť si niekoho s kým môžeme prežiť aj celý život je ťažké a niekedy až nemožné.
Niekto múdry povedal že človek je predurčený na to aby žil promiskuidne, čo môže byť pravda ale aj lož zároveň. My si vyberáme cestou akou sa budeme počas života riadiť. Z môjho hľadiska existujú dve skupiny ľudí a to: Tí ktorí sa touto cestou striedania partnerov vybrali úmyselne, a tí ktorí stále hľadajú a nevedia sa usadiť a pri tom si ani neuvedomujú to ako na nich ich okolie pozerá.
Človek sa plný nadšenia púšťa do objavovania niečoho nového. Skúma nový objekt milimetrovým zrakom snaží si zapamätať každý aj ten najmenší detail. Len že ako obnosený kabát ktorý radšej odložíme po čase do skrine a zabudneme naňho, zabúdame takto aj na naše lásky a najbližších priateľov. Prečo si človek nikdy neuvedomí to akú cenu má priazeň toho druhého ale stále ju tvrdohlavo odmieta? Ja sa napríklad už neviažem na niekoho u koho viem že to nemá budúcnosť. Nebudem sa spoliehať na človeka o ktorom viem že v sebe nemá to puto, ktoré by ma uisťovalo a mohol by som sa tomu oddať naplno. Keď raz skočím do mláky a zablatím sa, určite do nej neskočím zas a keď aj tak si na to zoberiem si na to lepšie oblečenie. Takto rezervovane sa preto radšej chovám k ľudom ktorí ma sklamali. Hoc sám neviem či je to najlepšie riešenie, moja naivnosť ma pokoruje a preto si kopu krát myslím že to bude lepšie. Len nikdy to tak nie je a ja si potom doma obrazne povedané búcham hlavu o stenu a nadávam na seba vo všetkých možných jazykoch....

 Úvaha
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
evermaybe  8. 11. 2009 22:10
veľmi pekná úvaha
Napíš svoj komentár