Kedysi dávno nedávno, keď ešte Veľká noc nebola a ja som chorobu liečil, konala sa na našej škole súťaž z Humanitárnej olympiády. Humanita sem, humanita tam, ale nikto mi nepriniesol teplý čaj, alebo ovocie do postele. No nevadí, hlavná vec, že sa stane, čo sa stane.

O pár týždňov po TOM prišla profesorka Kötelešová AKA Köti do triedy a to čo povedala, bola pre nás prekvapujúce, hlavne pre mňa, keďže som nevedel o čom točí. Neskôr mi došlo, keď mi to vysvetlili. Vysvetlím aj ja vám. Súťaž bola celoslovenská a do finále postúpilo 8 škôl. Jedna škola, z jedného kraja. Tak sme sa zbalili a šli sme reprezentovať košický kraj (alebo aspoň sa zabaviť).

Bus. Stará kraksňa prišla. Akože nič v zlom, ale vyhrali sme (no oni vyhrali, ale prečo sa nepridružiť k šťastiu iných) a 6 hodín máme stráviť v tom onom?? Nevadí, veď ideme ako dobrá partia, cesta zbehne raz dva.
Prvé dve hoďky všetko OK. Fotili sme sa, kecali, spievali,...
Cik pauza - prvý zvrat v deji.
Štyri hodiny cesty - začala nás pomaly nuda chytať.
Príchod do BA
21:00 miestneho času, Hotel Astra, večera, ubytovanie sa
Nuda opadla, robili sme blbosti.

Bea (4. fotka v albume) - nagélovali sme jej roh. Nie že by bola Kvasimódom, ale neverila nám, že sa to dá s jej dlhými vlasmi.
- prešla celú chodbu v hotely na zadku
- prešla celú chodbu v hotely zabalena v bielej plachte
- myslela si, že v jej izbe straší, keď na fotke videla biely fľak. Vysvetlil som jej, že to je odraz od TV.
- v pokoji zaspala

Riki (5. fotka v albume) - dozvedel som sa o ňom zaujímavé veci
- zišiel schody na zadku, pričom na konci si fajne narazil kostrč
- dokázal spraviť kotrmelec (aspoň to tak nejak vyzeralo) v priestoroch 1,5m(d)x0,75m(v)x0,50m(h) PS:je taký vysoký ako ja

Maťo, Julka (ostatné fotky) - zábava
- super veci som sa dozvedel

Ďalšie ráno.

Sedíme si tak dole na kreslách (Maťo, Ingrid a ja), popíjame kávičku, keď som si tu tak odrazu všimol Japonku (možno kórea). Elektrické výboje v mozgu. Chcem sa s ňou odfotiť a foto poslať spolužiakovi, ktorý miluje Japonky. Takých 15 minút sme sa nahlas dohadovali, ako to spravíme. Inga neverila, že som schopný sa s ňou odfotiť. Navrhla mi 100 sk, keď to spravím. Neváhal som. Zdvihol som sa. Nahodil som Anglický prízvuk, prihovoril som sa, pokecal, odfotil, odišiel. Ale v čom je háčik ??
Niekto vošiel cez hlavné dvere, stará teta.
"Dobrý deň, pani učiteľka." toto povedala tá Japonka, či čo to bolo
"Ahoj, BlaBla. Ako sa dnes máš? "(BlaBla je náhradou za to japonské meno) povedala starenka.
Mysleli sme si, že asi nám šibe, ale ta čo už. Mohla povedať, že vie po slovensky, aspoň by si precvičila konzerváciu.

Pomaly sme sa chystali do Sibamac Arény, kde sa konala súťaž. Všetko sa to začalo, neorganizovane, ale hlavná vec, že tam boli Adela a Sajfa. oni to celé zachránili a mám aj podpis v ich knihe (no vlastne je moja, lebo som ju dostal na Vyjanoce, ale oni ju napísali) a taktiež spoločnú fotku.

Hoc sme nevyhrali (4.miesto, ale vieme ako to malo dopadnúť) bolo dobre a ešte lepšie.

Mám rád svoju školu, triedu, triednu, prof.Františku a ostatných ľudí, ktorých nepoznám. Mám rád aj teba (to si ty, ten, kto to číta)

ťoť všjo

 Skutočný príbeh
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
d170  23. 3. 2008 20:52
Koniec dobrý, všetko dobré ?D
Napíš svoj komentár