keď pri východe slnka budeš na súmrak spomínať.
A kvety, čo majú ľuďom radosť dať
Ty budeš len v páre prinášať.
A pre každý úsmev budeš v sebe zviera potláčať, to zviera,
ktoré ranené chce sa rozkričať.
Chce vedieť, prečo všetci smejú sa,
zažiaľ čo jeho duša v žiali topí sa.
Chce plakať, kvíliť celý deň,
no radšej formu drží, veď prečo nie,
keď nikto vidieť nechce, čo mu je.
Tvária sa, že všetko je ako vždy,
a keď náhodou ono zakvíli,
i tak hneď stiahnuť musí sa,
veď len nechápavých pohľadov dočká sa.
A chceš sa opäť narodiť,
a všetko to pozmeniť,
no naďalej so slzami bojuješ,
lebo vieš, že toto nemôzeš.
A pre nový deň budeš sa snažiť žiť,
stihnúť to všetko, čo v srdciach ostatných chceš o sebe zachrániť.
A aj tak vieš, že toto sa musí stať
a život na Teba nebude ohľad brať.
A keď láska Tvoja bude umierať,
Ty tam budeš len nemo stáť a slzami ju omývať.
A dovtedy Ťa nezničí, bude tíško vyčkávať,
kým Ty ešte nádej budeš mať.
A keď láska naposledy vydýchne,
časť Teba spolu s ňou odíde.
A ver mi, že až vtedy Ti vnútro na kusy roztrhá
ruka nepremožiteľného NETVORA.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
tashira
9. 12.decembra 2007 14:45
toto si sem dala?
Napíš svoj komentár