Čakanie

Ďalší deň je za mnou. Dalo by sa to zhodnotiť ako jedna veľká nuda.

Dnešok, som trávil v škole veľmi všedne. Ale nie je to také všedno, čo som prežíval zhruba rok. Vtedy som v škole na každú prestávku utekal z triedy cez celú budovu, aby som mohol znova uvidieť osobu, ktorú som miloval. Ona sa na mňa niekedy usmiala, a niekedy ma odbila s tým, že sa musí učiť (čo nebola pravda, len sa ma snažila odbiť). No napriek tomu som bol šťastný len z myšlienky, že ju môžem vidieť a byť s ňou. Keď som sa vrátil do triedy, tak mi spolusediaci hovoril, o čo som prišiel, keď som bol preč. Ale mne to nevadilo...

Dnešok vyzeral asi tak, že som cez chodbu iba prebehoval aby som sa dostal do ďalšej učebne. Surovo sa snažím vyhnúť celej triede, kde „sídli“ moja ex, lebo veľa ľudí su jej kamaráti, a ja už s nimi nechcem mať radšej nič. Takže len prebehnem a sadnem do lavice. Celý čas sedím a čumím. Čumím a sedím.

Čumím a čakám. Čakám na Godota, na lepšie zajtrajšky, alebo možno čakám, až na chodbe stretnem nejaké pekné milé dievča čo mi povie: vyzeráš byť fajn chalan, nechceš ísť na kofolu?... ale takéto predstavy sú dosť naivné a bolo by to veľmi jednoduché, keby boli skutočné.

Som sám a veľmi znudený, a aj často smutný. Je zaujímavé, ako málo stačí človeku, aby bol šťastný. Mne úplne stačila myšlienka na to, že ma má niekto rád (čo možno ani nebola pravda, ale nevedomosť je niekedy dobrá vec, ale len dočasná).

Nájde sa niekto, kto nie je falošný a dokáže mať rád človeka taký, aký je? Nájde sa niekto, kto dokáže človeku priamo do očí povedať, že ten človek robí niečo zlé, keď ho má rád? Nájde sa niekto, kto by dokázal pochopiť moje, dosť často pre obyčajného človeka nepochopiteľné myšlienky?

 Úvaha

0 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu