Po rozchode časť 2.

Pred Vianocami som chcel urobiť niečo dobré pre ňu, aj pre jej rodinu, ktorá sa ku mne správala vždy veľmi dobre. Prijali ma medzi seba veľmi rýchlo a bez problémov, a boli so mnou viac než spokojní. Tak som sa rozhodol, že celej jej rodine darujem lístky na divadelnú premiéru, čo sme chystali tesne po vianociach. Ona to prijala s úsmevom, a sľúbila účasť. Na premiéru aj prišli všetci. No ona, „len“ prišla. Žiadne ďakujem, ani nič podobné. Pozdravila sa tak ticho, že som si ani nebol istý či to vôbec pozdrav bol. A to bolo všetko, čo ku mne prehovorila. Jej rodičia mi samozrejme podali ruku, a poďakovali za lístky. Verím, že sa ich ten rozchod tiež dotkol, pretože ma mali radi.

Pred Silvestrom, mala kamarátka oslavu narodenín, kde bola aj ona. Bolo to pre mňa hrozné. Ona sa zabávala, tancovala, pričom ja som len sedel a čumel ako vôl do plota. Ona ma ignorovala maximálne ako to išlo. Snažil som sa naviazať rozhovor, ale po jednoslovnej odpovedi som to vzdal. Začal som na tej oslave „žiť“, až keď odišla. Všetkých vyobímala, rozlúčila sa s každým a mňa ako zvyčajne ignorovala. Veľmi sa ma to dotklo.

Po Silvestri, sa mi ozvala na ICQ. Tam mi napísala, že jej VADÍ, keď sa zhováram s ľuďmi o svojich problémoch, kde im hovorím, ako sa pre ten rozchod trápim. Že sa jej miešam do života, atď. Nakoniec sme sa dohodli, že sa budeme jeden druhému vyhýbať, čo považujem za najlepšie rozhodnutie od rozchodu.

Ale čo ma najviac nasralo, bolo, keď mi napísala, že ja som ju neľúbil. To ma dostalo. Ako sa opovažuje niečo také tvrdiť?! Bol som ochotný za ňu položiť aj život, daroval by som jej aj modré z neba a ona povedala takúto BLBOSŤ. Takto spochybniť celý náš vzťah, ktorý bol veľmi krásny. Vtedy ma neuveritelne nasrala. Bol som jej ochotný všetko odpustiť, ale toto je vrchol. Nechcem tvrdiť že je p**a, ale nemá k tomu ďaleko. Dovolím si povedať, že som jeden z milión, ale to musí už posúdiť niekto iný ako ja. Ja som ju miloval, nielen ľúbil. Ale toto bol vrchol drzosti. Takto ma uraziť, to sa nepodarilo ešte nikomu.

Teraz sa snažím na ňu zabudnúť, a odpratať všetky veci, aby som sa vyhol spomienkam, ktoré vedia poriadne zdepresivnieť človeka. Čo robím veľmi nerád, dávam „košom“ aj naším spoločným kamarátom, ktorí su viac jej kamaráti ako moji. Škoda. Ale taký je život, hádam to pochopia.


Ďakuem tým, čo si to prečítali až dokonca. Veľmi sa mi uľavilo, že som to mohol dať na „papier“.

 Skutočný príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu