O dve sedadlá ďalej sedela dievčina Hélene, ktorú som nikdy predtým nepoznala, no keďže strávila leto na Slovensku a dokonca na „mojej” univerzite, dali sme sa do reči. Po strastiplnej ceste, ktorá sa inak dala bez problémov prežiť – teplé nápoje zadarmo, filmy a hudba podľa želania a potom už len spánok, spánok a spánok, sme vystúpili na stanici v Paríži. Veruže jedna z mojich prvých viet bola: „Toto je Paríž! ? ” No nie že by som tam nikdy nebola, len to staničné okolie bolo akési iné...
Mali sme teda namierené k Hélene domov – teda ja a ešte jedna spolužiačka, ktorá sa ale na ďalší deň išla pobrať do Versailles, na svoj internát.
Po troch prestupovaniach v metre, sme sa napokon dovalili aj s našimi „skromnými” batožinami do štvrte veľmi útulnej a kultivovanej, neďaleko Bois de Vincennes. Keďže bola nedeľa poobede, ulice boli plné predavačov, ktorí akurát skladali svoje stánky, kde ponúkali hlavne ryby a zeleninu s ovocím.
U Hélene sme sa najprv zoznámili s jej mladšou sestrou Laure, ktorá akurát začala študovať medicínu a neskôr večer aj s jej mamou a strýkom. Ten ma odviezol neďaleko mojej univerzity, kde som sa mala prísť pozrieť na jeden „už skoro dohodnutý” privát. Keď sme dorazili do danej štvrte (mimochodom volá sa Cergy-St.Christophe, neodporúčam pre labilné povahy...), hneď mi bolo jasné, že ak by som tu ostala bývať, prežila by som asi tak týždeň. Černošské getá pred každou bytovkou vzbudzovali s prichádzajúcou tmou čoraz väčší strach.
A nech mi majiteľka bytu hovorila a sľubovala čokoľvek, hlavou sa mi nieslo jedno veľké NIE. Vrátili sme sa naspäť...
Okolo ôsmej sme všetci šiesti zasadli k stolu. Večera pozostávala zo žltého melónu, šampiňónoveho koláča, syrov, salám a bagety, vína, džúsu a čistej vody a ako dezert sa podávali horúce broskyne v cukrovom náleve. Skrátka taká typická skromná večera. Radosť a úsmev na perách však pomaly vystriedali obavy z prichádzajucich nocí. „Kde len pôjdem? ”
Prvú noc sme sa uchýlili u Hélene na internáte. Ešteže nás tam odviezol jej strýko Francis, inak by sme tam snáď ani nedošli.
Bola noc pred začiatkom školského roka. Takže hneď ako sme zložili kufre, šlo sa do najbližšieho klubu, kde už v tom čase boli všetci v najlepšej nálade. Tancovali a dupotali, skákali a búchali si po hrudi a hlavách – túto formu ich „zábavy” som však dodnes nepochopila...
Na ďalší deň som sa vybrala na svoju univerzitu a mojim jediným problémom teda bol fakt, že nemám kde bývať. Univerzita sa k tomu postavila ako sa patrí – “internáty sú plné, nájdite si privát. “
Ten deň som ešte navštívila niekoľko súkromných internátov no márne... V jedinom mali ešte voľné miesta, ale predtým som potrebovala vyplniť a preposlať toľko dokumentov, že by som sa ubytovala najskôr o mesiac a toľko som čakať nemohla...
Nastalo teda núdzové riešenie problému : zavolala som Francisovi, že jednoducho nemám kde bývať, nech po mňa príde. Zatiaľ, čo jemu trvala cesta z Paríža do Cergy asi hodinu a pol, stála som pred univerzitou a triasla sa strachom aj zimou z okoloidúcich černochov a arabov, z tmy a noci a z neistoty, čo budem robiť ďalšie dni...
Francis ma odviezol k sebe domov, kde som mala zatiaľ uloženú batožinu a keďže u Hélene sa už zostať nedalo – veď ona sama bývala na internáte, musela som ostať tu. Alebo kdesi pod mostom...
Keď si teraz na to spomínam, pamätám si, že to posledné čo mi robilo vtedy problémy bola francúzština. Navečerali sme sa a pozerali televízor. Všade v byte mal porozkladané krabice s knihami a rôznymi dokumentami, staré rádio hralo non-stop melancholické šansóny. Spala som v obývačke...
Noc, dve, tri...
A potom mi už vlastné vnútro nedovolilo pokračovať. Už som to nemohla vydržať. Hlad, únavu, nepokoj, neistotu, strach, smútok...
Až na štvrtý deň mi oznámili z univerzity, že majú pre mňa privát. Veľmi som sa potešila. Stál „len” 350 eur na mesiac, čo je skutočne najmenej, za čo sa tu dá bývať. Keďže vybaviť si privát so všetkými zmluvami nie je len tak a ešte k tomu vo Francúzsku, potrebovala som asi „milión” potvrdení o garantovi-osobe, ktorá sa zaručí platiť nájom v prípade mojej neschopnosti zaplatiť. A tak sa touto osobou stal Francis. Vyše šesťdesiatročný pán, s okrúhlym bruchom a sivou dlhočiznou bradou.
Keď som už šla podpisovať zmluvu o podnájme s majiteľom bytu, zrazu si všimol, že sa vo Francúzsku „zdržím” len pol roka... takže povedal jednoducho NIE.
Sedela som na sedačke ako posledný kúsok zúfalstva, no ešte stále som to nevzdávala a nevyronila slzu. Zo všetkých síl som sa snažila vysvetliť moju nepriaznivú situáciu, opäť akoby s pocitom, že francúzština nie je cudzí jazyk.
Napokon povedal, že si hodíme mincou. Ak padne moja strana ostávam. Ak nie, vezmem si veci a odídem. Ostala som...
Keď odišiel z bytu aj on, aj môj spolubývajúci, ostala som tam na chvíľku sama. Sediac na tej sedačke som to už nevzdržala. Rozplakala som sa... Od vyčerpania, od únavy, od šťastia i zúfalstva. V tej chvíli som túžila len po jednom – nech niekto príde a objíme ma, nech povie, že už bude dobre. No neprišiel nik...
Vošla som teda do mojej novej izbietky 2 krát 3 metre, sadla si na posteľ a zrazu som bola na zemi... nemohla som sa ovládnuť, ale strašne mi to prišlo smiešne. Medzitým sa vrátil aj spolubývajúci, snažil sa ju opraviť ale márne. A tak som prvú noc v tomto byte prespala vo vedľajšej izbe...
No a dnes, po takmer dvoch mesiacoch, píšem z mojej malej izbietky v byte, kde žijem spolu s marokáncom a dubajcom, sediac na opravenej posteli a spomínajúc na to všetko, som úprimne rada, že mám kde skloniť hlavu...
Denník
Komentuj
2 komenty k blogu
1
neway
30. 10.októbra 2009 20:07
jeeeej, aj dalsie casti, zaujimave citanicko drzim ti palce. co studujes?
Napíš svoj komentár