Pri jednej takej debate, čo, pravdupovediac, viac pripomínalo monológ sa dostal do švungu a vtedy on rád rozdáva životné múdra a kadejaké rady. Nepamätám si presnú formuláciu tej vety, ale bolo to niečo na spôsob, že v živote ma stretne kopu vecí, ktoré mi pôjdu nenormálne na nervy, ale bude ich treba urobiť. Proste, tomu sa nevyhneš miláčik. A teda, že nemá žiadny význam takéto veci odkladať a posúvať, ale treba ich spraviť čo najskôr a čo najlepšie. Lebo koniec koncov, keď sa odfláknu, tak to na výsledku je vidieť a mnohokrát si tým človek musí prejsť niekoľkokrát. A úplne zbytočne. Tak prečo si komplikovať život, keď sa dá úplne v pohode zjednodušiť?
Najprv som si pomyslela, že jemu sa hovorí, keď robí len to čo ho baví, ide si kam chce a kedy chce, ale po dlhšej úvahe mi došlo, že asi to nebolo vždy tak. Že si asi musel odsrať aj tie protivné a otravné veci, situácie, povinnosti a rozhodnutia, aby sa jedného dňa dopracoval tam, kde teraz je. A verím tomu, že aj teraz robí kopu vecí, ktoré by najradšej poslal niekam dolu záchodovým potrubím, rovno do Atlantiku keby to šlo. A koľko kadejakých protivných a zadubených ľudí musí stretávať.
A aj keď odvtedy prešlo už niečo vyše polroka, čo sme sa takto rozprávali, teraz sedím a rozmýšľam. Z časti aj preto, že som absolvovala iný rozhovor, s kamarátom a tak nejak mi tento otcov poznatok vyplával v pamäti, z časti preto, že nad tým uvažujem pomerne často. Konkrétne myslím to, že prečo si zbytočne komplikujeme životy, keď v podstate vôbec nemusíme? Chápem, že často sa situácie vyvinú tak, že sa jednoducho človek ocitne niekde prikvačený a nevie kam sa skôr vrhnúť. Ale často sa stáva, že do takých situácií sa ľudia dostávajú sami a to práve preto, že zbytočne všetko komplikujú. Preto, že hľadajú za vecami niečo, čo tam nie je, lebo sa im nechce veriť, že niečo proste naozaj môže byť také jednoduché a obyčajné. Furt za všetkým hľadáme nejaký chyták, háčik… možno sme tak naučení, neviem. Nakoniec si uvedomíme, že všetko mohlo ísť oveľa ľahšie a rýchlejšie, keby sme dali na intuíciu, alebo akokoľvek si to chcete nazvať.
Z vlastnej skúsenosti viem, že pred problémami a zložitými situáciami sa nemá utekať. Za prvé to nemá zmysel a za druhé to stojí strašne veľa síl. Povedala by som, že dokonca viac ako sa “pochlapiť” a postaviť sa tomu čelom. Nikdy som nerozumela prečo do mňa mama hustí hovedziny, keď sa mi nechcelo učiť na písomku z chémie a jednoducho som si buď blicla alebo som si všetko popísala a ťaháky a nafotila do telefónu. Teraz viem, že tým chcela povedať, že aj keď sa možno chémií v živote venovať nebudem, nedá sa všetko vyriešiť poznámkami v silónkach a vzorcami v telefóne. Ale na to človek asi musí prísť sám. Asi je málo takých, čo sa z cudzích chýb naozaj dkážu poučiť a nemajú potrebu si ich odkúšať a najlepšie hneď niekoľkokrát. Po semestri na vysokej som pochopila, že vybrať si ľahšiu cestu nie je vždy riešenie. Že utekať sa nedá do nekonečna, lebo nakoniec aj tak človek uteká len sám pred sebou. A to sa nedá. To nie je kam utiecť. Nie len, že vás tie sračky dobehnú, ale budú ešte väčšie, horšie, komplikovanejšie a bude o to nepríjemnejšie ich riešiť.
A tak si otcovu radu trochu rozšírim a pridám tam aj svoje, novonadobudnuté múdrosti. Nie je dobré veci odkladať, nie je dobré pred nimi utekať a zbytočne si tak komplikovať život, zamestnávať mozog nepotrebnými úvahami, ubližovať si a odčerpávať si energiu na hlúpostiach. Veci buď treba robiť poriadne alebo vôbec. Už len pre ten pocit zadosťučinenia voči tým, čo tvrdili, že sa to nedá, že na to treba schopnejšieho človeka alebo na umlčanie vlastných pochybností. Život máme len jeden a teda nie moc času sa donekonečna rozhodovať, či to spravím alebo nie. Niekde som čítala, že ľudia ľutujú viac veci, ktoré sa neodhodlali spraviť, ako tie, ktoré už urobili. Lebo každý čin, či dobrý, či zlý, je skúsenosť. Každé rozhodnutie posúva vpred, aj keď sa možno zdá, že je to naopak, jedného dňa, keď človek stojí na prahu niečoho nového, až vtedy pochopí akú veľkú váhu to rozhodnutie malo. Verím, že ak človek robí veci na 100%, rozhoduje sa podľa najlepšieho vedomia a svedomia a verí tomu, čo robí, tak aj keď sa z toho vykľuje omyl, má to v jeho v živote zmysel. Verím tomu, že všetko v živote má zmysel, len sa na to treba vedieť pozrieť zo správneho uhla, dokázať sa z toho poučiť a zbytočne neriešiť čo bolo a keby bolo inak… Keby bolo inak, možno by bolo lepšie, možno by bolo horšie.
An etw denken: Leben ist tödlich!
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
1
antifunebracka
17. 8.augusta 2017 16:47
Dobré, len nabudúce poprosím aj s odstavcami.
Napíš svoj komentár