Som jeden veľký idiot,ale zabijem sa za to?

Ale dakedy by som sa naozaj zastrelila hoc aj detskou pištoľou. Som jednoducho NEPOUČITEĽNÁ!!!!...a to kačičkovo. Stále robím tie isté blbé chyby, stále rovnako ubližujem ľuďom, ktorých mám rada. A myslíte si, že to chcem? Kulové...samozrejme, že nechcem byť taká hnusná, aká bývam. Ale jednoducho mi to nejde....byť aspoň chvíľu normálna plnohodnotná ľudská bytosť.


Vždy, keď som k nejakej môjmu srdu blízkej osôbke protivná, poviem si: „Stačilo, toto už viac nespravíš, pretože to bola pekná pikovina, drahá!“. Som si vždy plne vedomá, že som sa tak správať nemala a chcem to napraviť. A tu prichádza maličký zádrheľ dámy a páni. Nastane rovnaká situácia, ktorá bola na príčine môjho debilného správania a ja? Fanfáry prosím......spravím presne to isté čo som si vyčítala. Heslo: „Každú chybu spravím len raz“ sa mi pekne krásne otočí chrbtom a ešte mi stihne ukázať aj aký má dlhý prostredník.


Naozaj to potom vždy veľmi ľutujem. Pretože s odstupom času, keď ten môj neinteligentný buranský mozog začne rozmýšľať, prídem na n iných spôsobov ako som sa mohla zachovať. Lenže už je neskoro. Slová sú vypustené a ani tisíc modlitieb k tomu tam hore ich nevráti späť. A Meliska si len môže búchať hlavu o stenu, ako zase bola pre zmenu blbá.


A to nie je ešte všetko. Ako keby nestačilo, že len blbé priateľské prekáranie sa v mojej dutej hlave zmení na komplot proti mne, musím byť ešte v niečom nenormálna. Čím viac ľudí zbožňujem, tým odpornejšia viem k nim byť!!! Ale ja taká byť nechcem. Chcem ich milovať, hýčkať, starať sa o nich, nosiť im modré z neba a rozmaznávať ich.....jednoducho ich zbožňovať. Lenže.....stačí malá nevinná poznámka z ch strany (často krát aj nevinne myslená ) a vo mne dačo preskočí, v mozgu mi zašibne a začnem to brať osobne.


Viem, že to tak nemysleli. Rozumiem, že to bolo neškodné. Ale moja paranoidné ja, ktoré neverí ľuďom a často krát ma takúto malú dušičku, vo mne zvíťazí a prejde do protivnej defenzívy. Potom, keď znova začnem racionálne uvažovať a paranoidné ja sa vráti do pekla (kam patrí), mi môj zdravý sedliacky rozum vmetie do tváre krutú pravdu. „Blbaňa, čo ti zas mete. Veď vieš, že ťa majú radi, čo zas blázniš? Si ty normálna? Sa spamätaj, ty teleso! “, a nastáva staré známe búchacie klišé.


Čo dodať na záver? Možno len toľko, že by už konečne stálo za to dospieť dievča a prestať sa správať ako adolescentný buran, ktorý má menej rozumu ako je kapacita čajovej lyžičky. HOWGH

 Vyznanie

0 0 0 0 0

Komentuj

10 komentov k blogu