Vratit sa spat..16.kapitola

*tentoraz som rychla co? tak si to uzite, pretoze potom budu kapitoly pribudat pomalsie ..

Otázky, otázky a otázky
Najprv sa objavili strieborné vlasy a Lear okamžite začal protestovať. „Ale Iňaki, veď nevidíš, že je to...“ zmĺkol. Zabodli sa doňho kruté čierne oči namiesto tých mäkkých zelených. Nebol schopný slova a tak len nemo čakal.
„Iltaya! Kde je Aleen? Čo si s ňou spravila?“ zosypal príval otázok na stále sediacu ženu. Stromy podivne zašušťali a zo zastretej oblohy sa spustil jemný dážď. Tmavé vlasy sa mladíkovi lepili na čelo a pokrývali nahnevané vrásky.
„Aleen nemohla prísť. Iltaya ju nepustila a preto tajne poslala mňa,“ rozhodne ostrým hlasom vyhlásila.
Dievčina ladne skĺzla z koňa a prešla oboch mužov od hlavy až po päty svojím prenikavým pohľadom. „Ako to myslíš nemohla prísť? Je v poriadku?“ znepokojene sa spýtal Lear a naďalej pozoroval neznámu.
Lesom prebehla žiara blesku a tesne po ňom sa ozval dunivý hrom. Learom zatriaslo. Búrky nikdy nemal rád a navyše ešte žiadnu nezažil v lese pod holým nebom. Tmavá klenba stromov sa otriasala pod neustálymi nápormi dažďa, tri postavy bez slov stáli pod nimi a navzájom sa pozorovali. Jedna z nich prehovorila.
„Zaslúžime si vysvetlenie, nie? Ak nie si Iltaya dokáž, že si priateľ!“ snažil sa prekričať hluk búrky Lear. Nikomu ani len nenapadlo ísť sa niekde schovať. Toto bolo priveľmi dôležité a priveľmi nebezpečné, prinajmenšom pre oboch mužov. Žene sa na perách objavil jemný úsmev a začala sa približovať k Iňakimu. Ten stál a každý sval jeho tela bol pripravený na hocičo. Nie však na to, čo sa stalo.
Dievčinu pôvabné, no strohé kroky viedli bližšie a bližšie. Bola rovnako vysoká ako Iňaki a tak sa nemusela ani veľmi naťahovať, aby vykonala to čo mala.
Pobozkala ho.
Learovi do údivom otvorených úst tiekli kvapky neutíchajúceho dažďa. Iňakimu sa len v očiach na okamih mihol údiv zmiešaný s nechápavosťou.
„Toto ti posiela moja pani. Povedal, že podľa toho spoznáš moje dobré úmysly,“ zakričala do zdvíhajúceho sa vetra.
„Nájdeme miesto, kde sa skryjeme,“ vyhlásil Iňaki a začal ťahať koňa smerom k neďalekej skalnej stene a previsu, ktorý im mohol poskytovať aspoň nejakú ochranu. „Aj keď tam nebude sucho, bude tam závetrie, ktoré nás ochráni pred tým zákerným vetrom,“ pomyslel si mladík a ďalej ťahal búrkou vydesené a mokré zviera za uzdu. Keď konečne dorazil na suchšie a bezveternejšie miesto, počkal na Leara a spolu potom odsedlali kone. Sigooskej žene to trvalo len niekoľko sekúnd, zatiaľ čo im niekoľko minút. Potom prinútili kone prejsť čo najbližšie k skale a zviazali im nohy aby nemohli ujsť.
„Nebudeme tu dlho. Čoskoro pôjdeme ďalej,“ poznamenala vysoká dievčina. „Ďalej pôjdeme až vtedy, keď nám povieš kto si! A ako je možné, že vyzeráš ako Iltaya!“ nahnevane sa rozkričal Lear a začal pochodovať dlhými krokmi po prechodnom tábore.
Dievča prikývlo a začalo rozprávať, zatiaľ čo Iňaki prehrabával zásoby od Aleen. Zvieralo mu srdce od žiaľu, že ju nemá pri sebe. Za posledné týždne sa si na jej prítomnosť už zvykol a chýbala mu. No rýchlo sa započúval do voľne plynúceho príbehu Sigooskej ženy.
„ Moje meno je Zinalonathane, ale môžete ma volať Zina. Som z Aleeninej a kráľovninej rodiny. Aj preto sa mi podarilo nepozorovane nás dostať von z mesta. Aleen pripravila všetko potrebné, ale vyskytli sa neočakávané okolnosti a princezná musela zostať v našom meste. Viete, deje sa veľa vecí a kráľovná prišla na to, že ty s princeznou niečo máš. Preto tajne nariadila, aby sa na túto noc presunula dôležitá porada, kde nemohla Aleen chýbať. Preto poslala mňa, ako jej najbližšiu priateľku. Spoliehala sa na mňa, že vás odtiaľto v poriadku a tajne vyvediem. Našťastie som bola predtým ťažko chorá a tak nikomu nebude nápadné, že som na poradu neprišla. Ach, tu si! Čakala som ťa,“ zmenila zrazu tému a pohľad sa jej zatúlal medzi vetvy najbližšieho stromu. Niečo zašuchotalo a na vystretú ruku sa zniesol veľký výr. Sťažka dosadol a začal potichu húkať.
Zina bola potichu a vyzeralo to, akoby ho počúvala.
„Sigoovia sa dokážu rozprávať so zvieratami...“zazneli Aleenine slová v Learovej hlave. Pochopil, že výr predáva svojej panej nejakú dôležitú informáciu a tak mlčal.
Po dlhej chvíli ticha sa žena konečne ozvala a prepustila zviera.
„Nikto náš odchod ešte nespozoroval. Mám za to, že kráľovná nevie o mojom stretnutí s Aleen a mojom rozhodnutí pomôcť jej. Rada bude trvať pomerne dlho, takže zatiaľ sa nemusíme priveľmi obávať prenasledovania. Je tu len malý problém. Aleen vám určite spomenula, že my Sigoovia máme každý jedného zvieracieho sluhu. Väčšinou sa zdržiavajú niekde v našej blízkosti, ale i tak sú prípady, kedy ich nechávame vykonávať nejaké úlohy na inom mieste. Preto ma mierne znepokojuje, že na porade chýbajú traja sluhovia. Veverica a zajac vašich strážcov a Votarova divá mačka. Nemusí to znamenať nič, ale i tak je pravdepodobné, že vaši strážcovia nechali svojich slohov aby vás strážili. Preto ak uvidíte nejakú vevericu, či zajaca, okamžite ju musíte zabiť. Inak sa o nás dozvedia a veľmi rýchlo nás chytia. Ide tu o čas!“ vysvetlila Zina a pozorovala dvoch mužov dojedajúcich plátky sušeného mäsa z Aleeninho vaku.
„Mali by sme ísť ďalej. Kým je svetlo musíme sa dostať čo najďalej,“ poznamenal Lear. Iňaki sa naňho povzbudzujúco usmial. „Učí sa,“ uvedomil si a bol na svojho priateľa právom hrdý.
Dážď ustal a traja cestovatelia urýchlene sedlali kone. Vtom sa Learovi zazdalo, že vidí niečo v neďalekom kroví. Opatrne, no rýchlo vytiahol luk a zamieril. Šíp presvišťal tesne popri Iňakim a zabodol sa do zajačieho tela v lístí. Znenazdajky sa na vetvách nad ich hlavami prehnala veverička, lenže tentoraz Lear nestihol ani len zacieliť.
„Je preč. Teraz sa musíme dostať z lesa, čo najrýchlejšie pretože o niekoľko hodín nám už budú v pätách. Ak budú príliš rýchly, neunikneme. Hor sa k Mostu mŕtvych! Iba ten nás teraz spasí,“ vykríkla Zina a nasadla na koňa.
„Daniel!“ vyhŕkol zrazu Iňaki a vrhol sa ku krom, kde predtým ležal zastrelený zajac.
Vyrútil sa naňho obrovský vlk a začal ho oblizovať po celej tvári. „Iňaki, nemáme čas. Poďme!“ povedal Lear a márne zakrýval svoje znepokojenie z toho, že Daniel nepriviedol Daneu. Bál sa o ňu odkedy ju musel opustiť.
Z krovia sa vyniesol biely tvor. „Danea! Och môj bože!“ vykríkol Lear, akoby sa stretol so svojou dávnou priateľkou, ktorú nevidel už veľa dní.
Zoskočil z koňa a objal ju. Na Zininej tvári sa zračilo pohŕdanie. Dvaja dospelý muži sa nechajú vyviesť z miery príchodom nejakých obyčajných vlkov. Navyše jedného tehotného. „Toto nebude jednoduché,“ pomyslela sa ešte a všetci piati vyrazili k Mŕtvemu Mostu.

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu