Ako som objavila svoj starý "čarovný" zošit....

Sedím si len tak, o 1:51 ráno, a učím sa chémiu. Organickú presne. Nadávam na toho mongola, ktorý začal používať triviálne názvy a ešte viacej hromžím nad predstavou zápočtu z ktorého neviem ani mäkké fň! Jedna objemná kniha na kolenách, poznámky od matury porozkladané po stole, pomedzi to papiere s výpočtami a nákresmi zlúčenín a niekte v tomto neporiadku zabudnutá kalkulačka a mobil. A zrazu TRESK! ! !

Tej knihe sa uráčilo odľahčiť mi kolená a tresnúť na zem. Nie, že by to pobudilo polku domu...Niééé! Táto-presne 707 stranová „knižočka“ šupla na zem. S odporom som sa na ňu pozrela. Neverili by ste ako som sa musela premáhať aby som sa ju odhodlala opäť zodvihnúť.

Keď dom premohla svoj vnútorný aj vonkajší odpor a zohla som sa, zbadala som dačo, čo moje myšlienkové pochody priviedlo na úplne inú vlnu...Zošit. Môj starý, zaprášený zošit. No hoci je už vidno na ňom známky opoužívania a značnej zošitovej staroby, nie je to hocijaký zošit. Vážim si ho najviac zo všetkých zošitov.

Má pre mňa akúsi čarovnú moc.

Zošit v doskách, na obale obrázky koníkov, krásne obrázky. Skrýva písmenká, slová a vety...Všetky písané mojou rukou...Nie. Mojou rukou iba prepísané. Písala ich iná ruka, vymýšľala iná hlava. No moja hlava bola natoľko múdra, aby donútila moju ruku, aby si tie slová a vety uschovala pre prípad núdze....

O čo sa vlastne jedná? ? ? Jedná sa o môj čarovný zošit. Mám v ňom povypisované krásne myšlienky, vety a rôzne pasáže kníh, ktoré ma dačím obohatili. Možno vám to pripadá ako strata času alebo zbytočné míňanie papiera...Nech! Lebo ten zošit je naozaj výnimočný! ! !

Kedykoľvek, keď mi je ťažko, smutno alebo len tak, keď sa cítim úplne normálne...Vždy si zoberiem tento zošit na kolená, zavriem oči a chvíľku sa uvoľním, sústredím a iba pomocou prstov a rúk si nalistujem nejakú ľubovoľnú stránku...Len tak, naslepo. Potom položím prst dakde na stranu a otvorím oči. Prečítam si presne to, čo moje ruky a prsty spolu s mojou intuíciou našli. Nechápem prečo, ale vždy mi to sedí, pomôže, povzbudí, uteší... Môžete si myslieť, že mi šibe alebo, že si to iba namýšľam, ...Pokojne si to myslite.

Chcete? Vyberiem pár riadkov z môjho čarovného zošita aj pre vás...Len tak..Možno sa vám hodia, možno nie. Možno iba zakrútite hlavou a pomyslíte si, že som blázon...

Tak...Toto sú tie riadky, ktoré som náhodne otvorila. Napísal ich pán Paulo Coelho v knihe Alchymista.
-Keď sa deň čo deň stretávame stále s tými istými ľuďmi, títo ľudia sa napokon stanú súčasťou nášho života. A keď už sú súčasťou nášho života, pomaly začnú chcieť meniť naše životy. A ak sa nesprávame podľa ich očakávaní, nahnevajú sa na nás. Lebo všetci majú presnú predstavu o tom, ako by mali žiť iní. Pritom im však vôbec neprekáža, že nevedia, ako by mali žiť oni sami.
Tak toto je jedna z pasáží, ktoré som dlho nečítala a teraz sa mi pripomenula. Prinúti ma popremýšľať o mne. O tom, či aj ja nerobím chybu, možno dirigenta niekomu, kto ešte nevie ako žiť život, robiť chyby a ako sa z nich poúčať...Rada premýšľam a toto je dobrá príležitosť na to.Možno vám tieto riadky povedali niečo iné...Ak hej, tak som tou rada...Veď knihy a slová majú hovoriť k človeku. A nemusia vravieť vždy jedno a to isté...

Tak a aby ste videli, že nie som skúpa, dám sem ešte jednu časť. Krátku ale krásnu....Je od Dana Millmana z knihy Návrat pokojného bojovníka.

-Nie je žiadna cesta vedúca k vnútornému pokoju,
Pokoj sám je to cestou.
Nie je žiadna cesta vedúca ku šťastiu,
Šťastie samo je tou cestou.
Nie je žiadna cesta vedúca k láske,
Láska sama je tou cestou.

Myslím, že ujo Millman má svätú pravdu...Súhlasíte?

A na margo toho, prečo tieto riadky vlastne vznikli. Dôvod je jednoduchý a nanajvýš prostý. To, že mi padla bychľa chémie mi pripomenulo a oprášilo starý zošit. S tým zošitom som oprášila myšlienky v ňom skryté. A tieto myšlienky, ktoré sa náhodne vkrádajú do mojej mysle a duše, mi pomáhajú oprášiť chuť a radosť zo života, ktoré som pochovala pod hŕbu neúspechov, bolestí, poučiek a pádov....

Ďakujem ujo Hrnčiar, že si napísal takú hrubočiznú knižisko, ktorá mi náhodou padla na zem a náhodou mi pripomenula cestu po ktorej som sa raz v nevembri vydala kráčať. Cestu zvanú život.

 Denník

22 0 0 0 0

Komentuj

8 komentov k blogu