Ublížiť sa mi dá, hoci posobím ako kamenná tvár s ešte tvrdším srdcom. No viete aká SKUTOČNE SOM? ? ? Neviete. Nik nevie. Nik nechce vedieť. Všetci len vedia to, aká BY SOM MALA BYŤ, aby som bola dobrá a aby sa im páčilo to, aký život vlastne žijem. Nechajte ma tak! ! ! keď ma nechcete chápať, keď ma nechcete počuť a vnímať význam slov...nechcete veriť významu tých slov...
Opäť bolí...Bolí...a strašne a od ľudí od ktorých by som to naozaj nečakala... No ony ani nevedia, že ublížili. Lebo podľa nich som tá zlá ja. A vždy budem tá zlá, ktorá spravila chybu a bude ľutovať. Lebo nebude mať taký vysnívaný život, aký jej ony vysnívali.
Viem. Jedna z nich mi prorokovala, že zostanem sama. Bez frajera a priateľov na celý život. No ešte nemám ani 20. Chlap ak je mi súdený tak príde aj sám. Bez toho, aby som bola niektorému tlačená do náručia. A priatelia? Mám pocit, že kopu z nich strácam alebo som stratila...Teraz, poslednej dobe... A bolí to...bolí...šialene...strašne...A nie len mojou vinou...
No nevadí, život ide ďalej. A na boľačkách nezáleží...Veď kameň nepocíti bolesť. Ten len bolesť spôsobuje. No neverili by ste, aj do kameňa sa dá spraviť trhlina. A tá sa nezahojí tak rýchlo ako sa väčšine zdá.
Čo z toho vyplýva? ? ? Jediná náruč do ktorej by som chcela byť vohnaná je nenávratne preč. Práve teraz keď ju tak nehorázne moc potrebujem. Aby jednej z nich vysvetlil, že ...on nie je prvý a ani posledný....alebo...je mladá, má právo na chyby a na tých vlastných sa učí najlepšie-má právo sa učiť....LEnže náruč je preč. A preto aj slzy teraz padajú na klávesnicu a nie na jeho flanelovú košeľu.
A ešte niečo...Zabudla som, ako chutí život cez masku. No ako to vydím, otvorím truhlicu spomienok. Odtrhnem pečať s nápisom NIKDY VIAC. Vrátim sa späť. Zvyknem si, naučím sa cez ňu dýchať, pôsobiť na okolie, žiť...bez toho aby som sa bála, že moje "kamenné" vnutro bude opäť zranené. Vylovím z truhlice zabudnutia masku, bez ktorej som sa naučila žiť práve pomocou tých, ktoré ma pomaly ale iste privádzajú k rozhodnutiu, že opätové nasadenie bude prospešné nie len pre mňa, ale aj pre okolie, ktorému som toľko poubližovala svojími unáhlenými činmi... Lebo asi nepochopili, že city sa vyvíjajú a rastú. A dokonca aj zo semienka, ktoré vyzerá ako klíčiaca jabloň môže vyrásť ruža. Krásne je oboje. No zasýti iba jedno. No to nechápu....Lebo ony vedia čo je pre mňa a okolie dobré...A moje city? ? ? Odkedy kamene niečo cítia? ? ?
...slzy sa unavia...časom...a ak nie? tak pod maskou ich nebude vidno...
Záchod
Komentuj
6 komentov k blogu
1
shaolingirl
26. 10.októbra 2009 23:19
ospravedlnujem sa za gramatické chyby a preklepy....nedalo sa inak.
3
neviem čo k tomuto napísať....ak si v tomto blogu narážala na mňa tak sa ti ospravedlňujem
4
neznášam, keď cítim, že ma niekto opúšťa, keď ja niekoho opúšťam, vedome i nevedome. Nenávidím, keď zo mňa ubúda. Fakt .
5
s tým že pôsobíš ako kamenná tvár rozhodne nesúhlasím,...a neviem čo dodať viacej,snáď len toľko že ma mrzí že neviem aspoň trošku zmierniť tvoj smútok,... PS: perfektne napísané a čo sa tých priateľov týka,..ja som tu.vždy keď ma budeš potrebovať,stačí len dať Vedieť,....
6
Držím ti palčeky aby si si tú masku nenasadila... Nestojí to za to. Ty si pre mňa silná osobnosť, tak dúfam, že obdobie, v ktorom si písala tento blog, bude pre teba v budúcnosti len prekážka, ktorú sa ti podarilo prekonať.
Napíš svoj komentár