Láska znamená naučiť sa trpieť...

Láska znamená naučiť sa trpieť. Ale trpieť sa nedá do nekonečna. Kde je tá hranica? Hranica značiaca, že je utrpeniu koniec? A ak taká hranica existuje, čo je za ňou? Smrť? Apatia? Šialenstvo? Možno niektorá z možností, možno všetky a možno ani jedna. Neviem.

Bolesť spôsobená láskou, akoukoľvek, k čomukoľvek či komukoľvek je tá najtrýznivejšia. Najviac mučí človeka. Myseľ, dušu a dokonca z časti aj telo. Nepotrebuje k tomu nič. Iba niečo/niekoho čo je milované.

Strata lásky, neopätovaná láska, nereálna láska... Všetka bolí. Neviem povedať, ktorá z nich najviac. Myslím, že ak budem tvrdiť to, či ono, každý si vyberie podľa svojho vkusu, skúsenosti. Ten, kto raz stratil lásku nikdy nepripustí čo i len možnosť toho, že neopätovaná láska môže bolieť viac. A naopak, ten koho ničí láska, ktorá sa mu nevracia, nebude tvrdiť, že bolí menej ako stratená.

Stratená láska. Možno vyprchala... Možno ju osud kruto rozdelil, bez akejkoľvek šance vrátiť späť chvíle pri milovanej osobe/veci... Stratená však značí, že existovala. Aspoň chvíľku bola našou. No po jej odobratí zo života chýba. Šialene! Človek ľutuje každú chvíľku, keď neprejavil, ako miluje...Keď spravil niečo, čím zranil osobu, ktorú ľúbil. Každé krivé či škaredé slovo, každý jeden skutok... Všetko to bodá ako nôž. Mieri presne – priamo do srdca. A plač nepomáha. Krik nepomáha. Dokonca ani čas nepomáha. Nepomáha nič! Plač človeka unaví, krik tiež. A čas? Ten iba tú bolesť poprekrýva bežnými, každodennými povinnosťami, ktorým sa nie je možné vyhnúť. No iba prekryje. Bolesť zo straty sa vždy vráti. Vždy rovnako silná, rovnako krutá, rovnako bolestivá.

Neopätovaná láska. Je krásne milovať... Milovať a byť milovaným. No ak sa nám láska nevracia späť, tak to človek pociťuje... Nesmierne kruto. Nedokáže jesť, nevie zaspať, na nič sa sústrediť... Vysiela lásku, ... No iba vysiela. Ako ryba, ktorej chýba voda. Bez nej nedokáže žiť. Trpí... Každé jedno chladné odmietnutie... Či odmietnutie, s utrápeným avšak iba priateľským gestom. Facky ktoré opačná strana nechce rozdávať, no nevie sa im vyhnúť. Neopätovaná láska bolí. No myslím, že bolí menej ako utrpenie pri zistení, že láska bola iba hranou fraškou z ľútosti či akejkoľvek inej pohnútky.

Ach, láska, láska... A to máš byť krásnym citom. Si obyčajnou drogou. Vybuduješ si závislosť Naučíš nás milovať, ľúbiť, byť závislými na tebe. A potom zrazu BUM. Droga- láska zmizne. Absťák. Triaška, nechutenstvo, sklený pohľad... Človek sa utiahne do seba. K spomienkam... Nemá chuť žiť... Nečudo, veď mu vzali to najcennejšie – lásku. Lebo to je pre závisláka tým najpodstatnejším. Pre gamblera automaty a hry, alkoholika chlast, zamilovaného láska, ktorej sa mu nedostáva.

No i tak sa oplatí milovať. Oplatí sa dávať do stávky celé srdce... Nik neručí, že sa vráti vcelku. Neporušené. Možno sa vráti rozlámané na kúsky. Možno sa kúsok z neho nevráti. No láskou sa oplatí žiť. Oplatí sa milovať. Lebo láska, hoci bolí, obohacuje človeka. Láska robí človeka človekom.

 Úvaha

11 0 0 0 0

Komentuj

9 komentov k blogu