O hodinu....
A má to vlastne cenu? Stojí mi za tú námahu? Ach, aspoň chvíľku... Prečo mi nedovolíš oddýchnuť si? Načerpať nové sily? ? ? Ja viem, že ju chceš... Aha, je ti jedno za akú cenu? Tak ma musíš zabiť.. Nedám, nedám, nedám! ! ! Je moja. Keď chceš, zober ju niekomu slabšiemu, menej vytrvalému... Chceš iba moju? ? ? Zabudni! ! ! Je mooooja! ! ! Iba moja! Počuješ? ? ? Moja, moja, moja! Nedám ti ju. Si príliš vychcaný aby si sa dal oklamať, hoci sám klameš priam bravúrne... Už mi ubúda síl, no oddych mi nedopraješ... ty sviňa... No vravím, ak ju chceš, tak bojuj... Ak ju chceš tak ma poraz...A jedinou možnou, neodvratnou porážkou je smrť!
O 12 hodín...
Nedokážem to. Neubránim ju... Už ju skoro má.... Nevládzem... No ešte stále dýcham, žijem. Prosím, prečo mi to robíš? Prečo mi nedáš aspoň šancu sa vydýchať? Nebrať silu? Prečo? Potrebujem pomoc, no tento boj musím dobojovať sama. Čo to počujem? ? ? Kto to kričí? Ziape? Jééé, to je jedna z mála... Ona je jednou z tých nemnohých, ktoré môžem hrdo oslovovať – priateľ/ka. Ale nerozumiem... Čo to hučí? ? ?
-Nevzdávaj sa! ! ! Už len kúsok! ! ! Ak povieš, tak ti pomôžem! ! ! Ty to zvládneš! ! !
No v tom si sa mi, ty bastard, postavil do cesty tak, aby som ju nemohla vidieť, počuť... No hoci moja priateľka bola oddelená odo mňa tebou, vedela som, že je tam. Bola tam, pripravená zasiahnuť, vtedy, keď bude najhoršie. No musím bojovať čo najviac sama. Ale už len priateľkina prítomnosť, podpora mne a (aj po tak dlhom boji oslabenej, unavenej, znechutenej) mojej malej dodala silu bojovať ďalej. Tak ideme, my sa nedáme. Zvíťazíme a nakopeme ťa do riti! ! !
O dva dni...
Uf, konečne koniec! Finiš! Víťazstvo! Ja som vyhrala! Vravela som ti, že je moja. Ty si ten kto prehral a ja som víťazom! Iba ja a ona. Moja nádej! Ty – sviňa – osud. Ty si mi staval do cesty polená, prekážky, bremená... A ja som ich prekonala aj keď ty si sa mi stále snažil dokázať, že nádej, akokoľvek silná ťa neprekoná... Ha! Tu máš! Vidíš ako si sa mýlil. Nevzdala som sa nádeje a vyhrala som. Aj keď som už nevládala, vzdávala to... Priatelia a nádej stáli pri mne do poslednej sekundy... Poslednej! Rozumieš! ! ! Ja som vyhrala... Verila som. Udržala som si nádej. Porazila som ťa.
O týždeň...
Už si tu zase? OK. Poďme na to. Ja sa nevzdám... Porazím ťa aj tentokrát. Ako minule. Aha... Chceš byť zákernejší? Tvrdší? Fajn. Ideme na to...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
bluepanter
18. 7.júla 2009 19:16
heh...aký kolobeh túžob, nádeje a prekážok osudu
2
nemam slov len jedno treba si verit vzdy ma clovek v sebe nejaka silu.. aj ked sa zda ze nema
4
vlcica ma predbehla, ...takze ak sa neurazis mila vlcica skopcim tvoj nazor,.. perfektne,.... klobuk dolu,..
Napíš svoj komentár