Shaolingirl: Pozývam si otázku...

Som otáznik. Veľký otáznik. Naplnený výmyslami sveta zmixovanými dokopy. Zlátanina možného a nemožného, svetlo a tma s prímesou korenistej vône maminkinej číny a jarného orgovánu. Som jeden veľký neporiadok vtesnaný do celkom pekného obalu, ktorý narobí ešte bonusové problémy. Nebaví ma žiť život v bordeli, ktorí sa tu zjavil neviem ako. Ako keď idete obedovať. Kuracie mäsko, jahodový džem so štipkou pálivej papriky v tom nadrobnučko nakrájaný aspik a tatarák, ozdobené šľahačkou a jahodami po záruke....V žalúdku sa to zmieša aj tak, no jesť takýto maglajz by nechcel asi nikto.

Hnusný pocit. Taký, ...divný. Poznám odpovede na otázky, ktoré mi nik nepoloží. Počúvam hudbu, ktorá sa nikomu nepáči a žijem život, s ktorým nie je nik spokojný...ani ja nie. Chcem zmenu. Akú? Kedy? Som príliš zabehnutá v koľajách bežného života? Nechcem byť už stepujúci vlak...síce spoznávajúci polia a riečky ale funkčný iba krátko a naplno. Už som až tak spohodlnela? Bože! ! !

Chcem sa vypísať zo všetkého toho neporiadku. Viem čo nechcem, no nie som si istá tým čo chcem. Mám na tanieri najvyberanejšie jedlá sveta no aj tak ochutnávam z lacných mačacích konzerv a tvárim sa, že mi to chutí..a keď už pretvárka nezaberá, tak ich odhodím so všetkou tou nechuťou....z konzerv i zo seba.

Som naivka...Túžim po tom čo poznám z kníh, po tom čo poznám zo snov....Ale život mi podsúva niečo iné. A ja sa z tej trochy papierov a poučiek snažím vystavať svoje čínske kláštory a moria plné žralokov....

Som držka, neudržateľná papuľa, ktorá si uvedomí, že dokáže ublížiť, až keď dakomu krváca srdce... Som človek, ktorý opovrhuje odpadom bežného „pubertálneho“ života a sám sa zahrabáva pri príležitosti, síce zriedka, vždy so slovami naposledy, do hŕby bordelu určenej na smetisko...

Som blázon...Teda som? Alebo nie? Niekedy som s istotou tvrdila, že som...že normálny ľudia sú nudní a ja som výnimočná, cieľavedomá, bláznivá a usmievavá...Ale som to ja? Alebo ma život, škola, roky, resp. dni posledného roku, tak strašne zmenili? Zošedla som, stratila ciele, upokojila sa a zosmutnela... Nepáči sa mi to, no neviem nájsť tlačidlo na previnutie pásky späť. Neviem nájsť ani účinný prací prášok, ktorý mi z trička života zmaže škvrny, ktoré ho zmenili na to, čo nosím na sebe teraz.

Mám strach. Nie zo školy – odpovede nájdem v skriptách a poznámkach, nie z tréningov – tréner ukáže správnu cestu, domácych prác tiež nie – vedro máme v kumbáliku...Tak čoho sa bojím? ? ?

Bojím sa seba.

Ľudia sa boja iba toho čo nepoznajú, čo je im nové...A toto moje „nové JA“ je pre mňa najdesivejším poznávacím zájazdom v živote. Všetko čo som hore napísala neplatí. To platí na JA zo včerajšku. To dnešné spoznám, dnes, zajtra ráno...No to už nebudem ja. Mením sa tak rýchlo, že nestíham vnímať obrazy. Iba šmuhy života. A to sa mi nepáči. Nepoznám sa...Bojím sa sama seba. Bojím sa, že ublížim tým, aká som, ľuďom, ktorých milujem nadovšetko na svete a dokonca aj tým ktorých mám iba rada. Bojím sa, že ublížim tomu krehkému dačomu vo mne, čo práve teraz trpí, lebo nevie čo prinesie zajtrajšok. Čo prinesie druhé otvorenie očí, lebo prvé bude zalepené od sĺz krutej pravdy, že je ráno a mňa čaká zoológia a chémia.

Vnímam iba chaos a strach. A je mi smutno! Veľmi.To sa mi nepáči. Čo sa mi páči?

...preto si pozývam otázku – Kto vlastne som? ? ?

Záchod

8 0 0 0 0

Komentuj

Pozývam si otázku...

7 komentov k blogu

Horúce!