Ako sa mi splnil blbý tušák, alebo príbeh dnešného rána

Minulý piatok kamoš Tomáš nechcel nasadnúť ku mne do auta, že nedôveruje ženám za volantom. Ja mu hovorím, že nech sa nebojí, veď som ešte nemala žiadnu nehodu. No dnes to už povedať nemôžem.

Ráno som sa zobudila o 6 30, vybavila som bežné hygienické potreby, obliekla som sa a prečítala som sms od kamoša: Dobre ranko , aj ked ides autom teplo sa oblec wonku je totizto katastrofa. A daj pozor na ceste. pa. Ja som mu na to odpísala: Hej, ked to vidim mam dost, dufam, ze dojdem v pohode. pa.

Tak som nasadla do auta a s takým blbým pocitom, že dnes sa niečo stane. Všade plno snehu. Vyzdvihla som spolužičku na zastávke, ako sme boli dohodnuté, odniesla som brata do školy a šla som do Prešova. Musela som ísť cez dediny, lebo môj brácho ešte nekúpil diaľničnú nálepku. Keď som videla tie neodhrnuté cesty, tak som mala dosť. Išla som dosť opatrne, rýchlo sa ani ísť nedalo. Dosť sa šmýkalo. Tesne pred dedinou Kendice som zničoho nič dostala taký šmyk, že som úplne stratila kontrolu nad autou. Volant ma nechcel poslúchať. Dostala som sa ku pravej krajnici a auto sa nebezpečne začalo posúvať k priekope až sa úplne zosunulo, prevrátili sme sa na strechu a znova na kolesá. Našťastie sa nám nič nestalo. No auto si to odnieslo. Puknuté predné sklo, rozbitý pravý späťák a pokryvené plechy. Hneď som volala otcovi a ten prišiel za mnou. Keďže kopec, z ktorého sme zišli bol dosť strmý, auto sa nedalo vytiahnuť. Najbližšia pomoc mohla prísť až okolo obeda. Tak sme tam čakali až do obeda. Potom prišiel traktor, vytiahol auto a ja som pokračovala ňaspäť domov do Košíc.

Pôvodne sme mali totižto ísť na skúšku do Prešova, no nedošli sme. Zlatá pani profesorka to pochopila, no a ideme zajtra.

A zajtra už idem pre istotu vlakom, veď auto aj tak pôjde do servisu...

Z toho všetkého vyplýva, že zlé tušáky sa splnia aj keď to nechceme...

 Skutočný príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu