Áno, viem byť aj hnusná sviňa, ale dnes nie...Dnes EŠTE nie...

Tento blog mal byť pôvodne o niečom úplne inom. No po dôkladnom premyslení a uvažovaním samej nad sebou som si to predsa len rozmyslela. Povedala som si, že ešte nie je tá vhodná chvíľa na jeho uverejnenie, ak vôbec niekedy bude, a ak bude, tí dotyční, ktorých sa to týka veru nebudú ním veľmi nadšení. Bol by to vlastne veľmi úprimný blog o pravdivých udalostiach, ktoré by mali radšej ostať zamlčané pre niektoré osoby (konkrétne asi 5 Birdzákov), ale neurobila som to, lebo:
Ad. 1 - tí ľudia, o ktorých to je ma ešte dostatočne nenaštvali, aby si zaslúžili takéto zhodenia,
Ad. 2 - dnes mám až príliš dobrú náladu na robenie zla,
Ad. 3 - ublížila by som aj osobám, ktoré si to vôbec nezaslúžia.

Takže tento blog bude vlastne o mojom takom kratučkom dnešnom zamyslení, možno aj trocha vtipný, ale to už posúdite sami po prečítaní.

Bola som dnes na dome s našimi, veď by sa aj patrilo ich pozrieť raz za čas, no nie? A hlavne teraz, keď sú sviatky, nech zase nehučia, že sa im nevenujem, že na nich nemám čas a podobné drísty, ktoré fakt vôbec nemusím. Tak som sa premohla, a šla k našim na niečo vyše 24 hodín (to je už mňa fakt veľa, keďže som si už veľmi zvykla na bývanie bez rodičov a na to, že som s nimi veľmi zriedkavo). A samozrejme, že som niečo aj mamke pomáhala pri varení, teda šla som na to krásne jarné slniečko a čistila zemiaky na obed. Pozerám sa tak na oblohu (niežeby som tie zemiaky dočistila, veď načo) a rozmýšľam a počúvam. Že jéj, ako pekne kikiríka ten kohút, aké tá sliepka divné zvuky vydáva (žeby po nej kohút práve doskákal? a tak si hovorím, že je to vlastne dosť úžasné bývať takto na vidieku. No táto myšlienka mi vydržala tak nanajvýš minútku, lebo som spozorovala na telefónnom dráte holuba. Si hovorím, jéj, ako pekné hrkúta, zrazu sa holub rozhodol odletieť. A letel a letel a presne ponad mňa, tak som ho pozorovala ďalej. Ja neviem, či sa tomu holubovi nepáčilo, že ho pozorujem, tak proste sa rozhodol, že vypustí to hnusné biele hovno presne na moju tvár (presnejšie na nos a líce). Fúúj, do riti! som zanadávala, lebo obďaleč bol foter, tak nech nepindá na môj slovník (veď ani sama na neho nie som hrdá). Bolo mi na vracanie, no nejak som sa predsa len premohla a zostala v pohode. V tej chvíli ma tá myšlienka na úžasný vidiek prešla a povedala som si home, sweet home a začala sa tešiť na môj bytík v Košiciach a kedy tam už konečne budem a zasadnem na net za Birdz...

 Skutočný príbeh

7 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu