V básnickej tvorbe Kraskovej školy sa používanie daktylských rozmerov obmedzilo vplyvom niekoľkých okolností. Predovšetkým to bola výlučnosť daktylského rytmického slovníka. Verš sa vyhýba párnoslabičným slovným celkom a dlhým slovám. V samom jazyku sú malé možnosti pre daktyl, lebo trojslabičných slovných celkov je pomerne málo, menej ako dvojslabičných slovných celkov, ktorých je v slovenčine najviac.
V daktylskom verši je nekompromisnou požiadavkou, aby do ťažkých dôb verša pripadali slovné prízvuky. To poskytuje malé možnosti rytmických variácií. Preto frázovanie daktylských veršov je veľmi jednotvárne. Daktylský rytmus v slovenskej poézii je pomerne zriedkavý. Zjavuje sa iba sporadicky po nadvláde trocheja a jambu a po čase zasa zaniká v iných veršových typoch. Ťažké doby verša sa vypĺňajú začiatkami slovných celkov (resp. slovnými prízvukmi) takmer obligátne.(obvykle, bežne)
Kraskova básnická škola daktylské metrá zbavuje jednotvárnosti a exluzívnosti dvojakým spôsobom:
1. istými odchýlkami v pôdoryse verša, ktoré dovoľujú klásť jednak prízvučné slabiky do ľahkých dôb verša a jednak klásť neprízvučné slabiky na začiatok daktylskej stopy, t.j. do ťažkých dôb
2. spájaním daktylského metra s trochejským, čím daktylský rytmický slovník stráca svoju obmedzenosť a vo veršoch sa uplatňujú slová dvojslabičné a párnoslabičné
Básnici Kraskovej školy zriedka používali čistý daktyl a spravidla ho združovali s trochejom, často s koncovým, ale používali aj vložené trochejské stopy vo vnútri verša, čím značne obohacovali rytmický slovník.
Daktylský rytmický impulz prenikal v básnickej tvorbe tejto básnickej generácie i do jambických veršov. Janko Jesenský prerušuje celkový jambický spád verša vloženými daktylskými stopami. Tu sú prvé náznaky uvoľnenia veršového pôdorysu, jeho premenlivosti od verša k veršu, ktorú ustáľuje vo svojej básnickej praxi poprevratová básnická generácia.
Verše daktylotrochejské, ktoré básnická škola hojne pestovala, boli východiskom celého ďalšieho rytmického vývinu. Vývin v jednej línii vyúsťuje vo voľnom verši, ktorý prestal rešpektovať ustálený daktylotrochejský pôdorys a ľubovoľne, bez nejakej pravidelnosti vo verši premiesťuje daktylské a trochejské stopy.
Poézia Ivana Kraska má osobitú rytmicko-syntaktickú štruktúru. Vo veršovaní sa ustaľuje zhoda vetnej stavby a veršovej konštrukcie. Koniec verša spravidla sprevádza syntaktická pauza.
Vo veršoch Kraskovej školy sa uplatňuje eufonická funkcia rýmu, čo sa prejavuje v pestovaní zvukovo rozvitých rýmov.
Oslabenie rytmickej stránky rýmu sa u Kraska súčasne odráža aj v jeho určitom metrickom uvoľnení: častejšie sú tzv. nepresné rýmy, vyskytujú sa aj asonancie a ojedinele aj verše bez rýmov.
Verše Ivana Krasku a jeho rovesníkov po metrickej stránke neprinášajú mnoho od seba odlišných foriem. Spravidla majú výraznú stopovú tendenciu: najčastejšie jambickú, potom daktylotrochejskú, zriedkavejšie daktylskú. Jambické verše Ivana Krasku, Vladimíra Roya, Janka Jesenského a Martina Rázusa majú veľmi výraznú tendenciu sústreďovať medzislovné predely pred slabikami vyznačenými metrickou normou (párne slabiky verša), pričom neprízvučnosť ľahkých dôb verša dosahuje veršovú konštantu: percento prízvukov v nepárnych slabikách verša sa blíži k nule.
Od týchto pravidiel sa podstatnejšie nelíšia ostatné veršové typy pestované v básnickej tvorbe slovenského symbolizmu: verše daktylské, verše daktylotrochejské a trochejské.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár