Posledná hodina sa vždy vlečie, no je to ešte horšie, ak ju máte s Talianom. Ako vždy, „zabávali“ sme sa s ním aspoň ešte desať minút po zvonení. Potom sme sa ako stádo bizónov vyrútili z triedy, každý na inú stranu. Ja som utekala smerom k jedálni. Ako som sa blížila, zacítila som tú lahodnú vôňu a hneď sa mi začali slinky zbiehať. Krvopotne som z tašky vytiahla lístok na obed a potom som to zbadala. Zastala som s ústami dokorán. Tú vôňu museli zacítiť aj iní, lebo ľudí tu bolo až-až. Keď som unavená z cesty prišla na koniec radu, pozrela som na hodinky a zistila, že takýmto tempom nestíham gitaru. Tak som sa nenápadne prechádzala, až kým som nenašla niekoho známeho. Potom už stačilo tváriť sa, že som tam stála od začiatku. Myslím, že takých ako ja bolo viac, lebo rad sa rozširoval, nie predlžoval. „Postavte sa do dvojstupu a do pozoru!“ odniekiaľ som začula tenučký hlas. Natiahla som krk, jednak aby som sa nadýchla čerstvejšieho vzduchu, a uvidela som profesorku Krpatú, ako sa snaží usmerniť tú masu ľudí pred jedálňou. Tuším sa jej to nepodarilo, ba myslím, že po dvoch hodinách to vzdala a šla sa naobedovať.
Vydýchla som si, keď som prešla za zákrutu. Odtiaľto by ma nemal už nikto vyhodiť. Dokonca som dostala krásnu čistú tácku od jedného džentlmena. Potom sa mi prihovoril milý ujo kuchár: „Ahoj, lístok prosím.“ „Aha, jasné, prepáčte, hneď to bude.“ a podala som mu dožmolený, pomaly zrecyklovaný lístok. „Je mi to veľmi ľúto, ale dnes je číslo dvadsaťtri, nie dvadsaťdva.“ A je to tu. Stačí jedna maličkosť a celý deň je nanič. Nezostávalo mi nič iné,, len sa vrátiť do skrinky po ten správny lístok. Ako sa mi to len mohlo stať?
Dobre, lístok som našla, no nemienila som to celé zažiť ešte raz. Po pol hodine presviedčania profesora Múdreho mi buď uveril, že mám o päť minút krúžok, alebo som ho už fakt otravovala, a tak ma pustil rovno pred okienko. Jedlo mi skoro padalo z taniera a na tácke som takmer nenašla miesto pre super dezert, čo nám dnes dávali. Najprv som si myslela, že obed budem musieť jesť „na stojáka“, no potom sa uvoľnilo jedno miesto. Obed bol vynikajúci, lepší ako inokedy.
Keďže sa mi pred minútou začala hodina gitary (bezo mňa), dezert som schovala do vrecka, zaniesla prázdny tanier a ponáhľala som sa vyhrávať. Ktovie, či bude aj nabudúce taký dobrý obed?
P.S.: Zabudla som dodať, že toto je fejtón, školská práca, tak si nemyslite, že máme v škole dobré obedy...to je naschvál mierne prifarbené...
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
fylo
15. 5.mája 2008 11:00
a čo ste to vlastne na ten obed mali?
Napíš svoj komentár