Zaklínačka (kus piaty)

Zaklínačka vbehla do hostinca rýchlosťou blesku. Ako strela preletela miestnosťou, až sa niekoľko prekvapených okolosediacich postavilo.
Vlastne všetci, okrem Mauricia. Ten sladko spal s hlavou uloženou na stole, presne ako ho nechala.

Schody brala po dvoch, nasledovaná niekoľkými duchaprítomnými popíjajúcimi zdola.
Že tí vôbec stoja na nohách... – pomyslela si keď si všimla ich kymácavý beh.

Boli takmer na konci schodiska, keď sa zhora ozval neľudský škrek. Opití patróni od ľaku zmeraveli, no Cyan sa len s miernou dávkou sadizmu uškrnula. Vo zvuku spoznala bolestný výkrik.

Zaklínadlo? Tak ti treba, potvora! blyslo jej mysľou.

O pár sekúnd už stála pri dverách a za sebou počula chlapov ako, spamätaní zo šoku, dupocú za ňou. Nemala čas na nich čakať.

Jediným silným kopnutím rozrazila dvere. Povolili okamžite, nič iné od schátraného dreva nečakala.

Pohľad jej zastal na tvorovi sediacom v strede miestnosti vo zvyškoch stola.
V ruke mu žiaril žeravý kus kovu, matne osvetľujúci jeho bolesťou pokrivenú tvár. Dlhé čierne vlasy mu voľne padali na ramená a v žltých očiach sa zračila bezmocná zúrivosť, s ktorou sa bezvýsledne pokúšal vyslobodiť zranenú ruku. Za chrbtom mal zložený pár kožených krídel a chvostom divoko švihal zo strany na stranu.

Hm, takže mladý mal pravdu. Napadlo ju pri pohľade na ne.

Podľa démonovho vzhľadu usudzovala, že ide o jedeného z tých inteligentnejších, aj keď to bolo v priamom konflikte s teóriou, ktorú o týchto druhoch mali zaklínači.

Nemal by byť medzi ľuďmi!
Zaklínačke hlavou prebehli všetky príručky, aké len poznala.
Mal by sa skrývať, držať si od nich odstup... no nevadí, neskôr si tam urobím poznámku.

Ruka jej podvedome strelila k opasku, kde by bol za normálnych okolností pripevnený jej meč. Teraz tam však nebolo nič.

No do...

V tej chvíli ona aj démon, ako keby sa vopred dohodli, skočili po zbrani pokojne opretej o stenu. Obaja sa k nemu pokúšali dostať ako prví.
Démon bol síce rýchlejší, na Cyanin vkus až príliš, no ona mala výhodu blízkosti.

Schmatla meč, tesne predtým než o stenu zaškrípali démonove pazúry. Pevne uchopila rukoväť a namierila ho na tvora, na čepeli sa roztancovali modré ohníčky.

Démon sa zasmial. Snažil sa vyzerať sebavedomo, aj napriek tomu, že krčiac sa na zemi s planúcim mečom namiereným na hlavu sa tak príliš necítil.

„Lacné triky ma neodstrašia.“ zavrčal.

Uskočil dozadu, kde ostával aj naďalej prikrčený, pripravený uskočiť alebo zaútočiť, nič iné ani robiť nemohol.

Sebavedomý postoj protivníčky a to, ako si ho prezerala mu prezrádzali, že nie je prvým ani posledným démonom, ktorého táto žena vidí.

Možno je ona to posledné čo vidím ja... pomyslel si trpko.

Bolo mu jasné, že sa tentokrát prerátal. Inokedy v pokoji vyčkal, bezpečne vo svojej jaskyni, tam, kde okolie poznal ako vlastnú dlaň, až kým protivník nepríde k nemu. No teraz...

Cyan čakala a spolu s ňou čakali aj chlapi, ktorí sa pri pohľade na démona bili o bezpečné miesto za jej chrbtom.
Bolo zvláštne, že zaváha. Väčšinou to podobné tvory nemali vo zvyku.
Predátor stále skočí prvý a ona nechcela stáť v ceste, keď sa tak stane. No nedialo sa nič.

Opatrne vstúpila do miestnosti, planúca čepeľ ostávala namierená na démona. Všímala si každý detail jeho tela.

Aké hladké šupiny... nevyzerá, že má za sebou veľa bojov.

Vtom jej svitlo.

Je mladý! Preto neútočí! Usmiala sa. Niekedy bolo ťažké určiť ich vek na prvý pohľad, no teraz nebolo pochýb.
Mladý a neistý... Možno to nebude až také ťažké ako tvrdil starosta.
Nakoniec... mladých mala stále v obľube.

„Zruš to.“ Bytosť ticho vrčala, no jej slová zneli ľudský. „Zruš to kúzlo!“

Darien bol vďačný za kamene, ktoré na seba použil než sa vydal na cestu. Nebyť toto, že ho posilňovali, bol by už dávno zošalel bolesťou.

„O tom môžeš akurát snívať, potvora.“ Spolu s odpoveďou sa naňho žena vrhla. Načo to zbytočne naťahovať...

Ostrie meča s tichým švihnutím preťalo vzduch. M
ierila presne, no démon bol rýchlejší. Bleskovo uskočil, na útok bol pripravený. Okolo hlavy mu presvišťalo zaklínadlo, no nemal čas rozmýšľať nad tým aké.

Hneď po dopade sa prudko vymrštil a pristál vedľa protivníčky, pričom ju zdrapil za krk. Dlaň, v ktorej mu dohárali zvyšky kľučky, jej pritisol na tvár.
Cyan vykríkla. Zaklínadlo okamžite zmizlo, opäť chladný zvyšok kovu dopadol na zem.

„Tak vidíš, že to ide!“ démon sa zaškeril, pričom jej predviedol dokonale ostré tesáky.

„Len sa nešker.“ Zasipela od bolesti, no bola pripravená bojovať ďalej, už prežila aj horšie zranenia.

Démon ju aj naďalej pevne držal. Mal pocit, že má ženu pod kontrolou, preto sa rozhodol splniť si svoju naivnú túžbu. Obozretne sa sklonil k jej hrdlu, nasávajúc tú vôňu. Takto zblízka bola ešte omamnejšia než keď ju zacítil po prvý krát.

Oňucháva ma...?! No to snáď nie. Cyan sa zamračila. Podarilo sa jej znovu získať stratené sústredenie.
Ani mi len nevzal meč... amatér.

Darien bol jej pachom unesený. Dokázal by tak ostať hoci aj celú noc... keď na hrudi pocítil zaklínačkinu dlaň. V prvej chvíli si to ani neuvedomil, no potom ho zasiahol silný výboj energie, ktorý ho odhodil k náprotivnej stene.

„Nabudúce nesnívaj na nohách, jašterička...“ pokrútila hlavou. Infantilné prirovnania ju stále napádali v tých najmenej vhodných situáciach.

Démon s treskom narazil do drevenej steny, až sa zatriasol celý hostinec. Zaklínačka nezaváhala a vrhla sa naňho, meč vytasený.

Aj tentokrát sa pokúsil uskočiť, no ochromený nárazom to nestihol včas. Čepeľ sa mu zavŕtala do pleca spolu s novou vlnou bolesti.

Žena zbraň prudko vytrhla, pričom na zem dopadli kvapky tmavej krvi.
Silu, ktorou zbraň ťahala vložila do otočky a nového výpadu.

Z démonovho hrdla sa vydralo hrdelné vrčanie, no na ňu takéto veci už dávno nezaberali.
Mykol sa v snahe uskočiť, no bezúspešne.

Meč presvišťal mäkkou blanou jedného z jeho krídel, pričom sa zaryl do steny.
Démon ho zdrapil a zalomcoval ním prv než stihla zareagovať. Videla ako v ňom rastie zúrivosť, aj keď jeho pohyby ostávali neisté.

Pôsobí tak ľudsky... zamračila sa v duchu. Je to vôbec možné?
Pohľad jej padol späť na meč, ktorý démon zvieral v ruke.

Čo do riti...?

S hrôzou sledovala tmavofialovú tekutinu, ktorá sa pomaly prežierala kovom. Bolo jasné, že tekutina, pochádza z pazúrov toho tvora, ktoré teraz matne svietili.

„Čo tam stojíte ako idioti?!“ zvrieskla.
Jej výkrik vytrhol z nečinnosti chlapov pri dverách.

Démon sa strhol, až teraz si uvedomil, že je tam okrem nich ešte niekto iný.

Toto nie...
Zaklínačka samotná bola nad jeho sily, celá tlupu dedinčanov by spolu s ňou nezvládol.

Meč nechal mečom. Prudko sebou trhol, pričom sa mu z krídla vyrval slušný kus.

To nič, to dorastie... dorastie to, pokúšal sa sám seba ukľudniť.
Pohľadom preletel po miestnosti. Jedinou možnosťou bolo ešte stále otvorené okno, stačil skok.

Počul ako si žena pre seba mrmle akési zvláštne slová. Z predchádzajúcich skúseností vedel, že to neveští nič dobré.

Vyskočil z okna, načo mu tesne nad hlavou preletela ohnivá guľa.

Život na ulici na krátku chvíľu zastal.

Darienovi bolo jasné, že ak na zem dopadne ranený, ľudia ho už viac nepustia. Zo všetkých síl mávol krídlami.
Do očí sa mu nahrnuli slzy, keď sa studený nočný vzduch oprel do rany na krídle, ktorú tým ešte viac roztvoril.

S vypätím všetkých síl preletel ponad zopár striech, no po krátkej chvíli musel pristáť. Bolesť mu viac nedovoľovala hýbať krídlami a už vôbec nie letieť. Ďalej sa rozbehol pešo.

Bolo to potupujúce, ale ak chcel ujsť, nemal na výber.

 Blog

2 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu