S podtitulom Posttraumatický pseudodepresívny výlev
Nerada sa zaoberám otázkami exstencie a vecami tomu podobnými, ale niekedy sa proste udejú veci, ktoré vás donútia sa zamyslieť - nad životom.
Mám kamaráta. To, čo sa vám teraz budem snažiť priblížiť asi málokto pochopí a nikto si to nebude dokázať predstaviť. Ja sama to dosť dobre nechápem a to je to ťažšie. No dotyčný má 16 a asi pred rokom, možno viac sa namotal na jedno dievča. Od začiatku u nej nemal žiadnu šancu - nikdy sa nerozprávali (iba ak na icq, kým si ho nedala do ignoru) a sú proste z inej "kasty". Je z vedlajšej triedy a každý deň ju stretáva, ani sa len nezdravia.
On je ňou posadnutý a vie to celá ich aj naša trieda, ak nie celá škola. Hovorí, že je to najlepšie dievča na svete a ktokoľvek sa opováži na ňu povedať krivé slovo je vystavený jeho výbuchom. Sama som sa s ním toľkokrát za to hádala.
Ten chlapec je divný, pripúšťam a to ho nepoznáte...
To dievča som videla s jedným chalanom a keď sa na to opýtal povedala som mu to. Riadne ho to zložilo a obvolal všetkých známych, ktorí sa tam nachádzali. Už dlho mal také samovražedné reči, ale nikdy som si to nepripúšťala. Potom mi cez icq oznámil, že sa zabije. Oznámil mi to ako keby sa nič nedialo, že už proste ďalej nemôže, že bez nej to nemá zmysel a je preňho jediná...
Vysvetliť mu, že samovražda je čistý egoizmus, že nemyslí na svoju rodinu, kamarátov, na Ňu, bola márna snaha. Tak sme to uzavreli s tým, že na druhý deň pôjde s nami do mesta a porozpráva sa s ňou. Vraj posledná šanca...
To malo byť včera. V škole som k ňemu bola v maximálnej možnej miere milá, dokonca som sa s ním chvíľu držala za ruku. Všetci z toho boli mimo a nechápali. Poobede mi napísal, že To kvôli mne nespraví. Bola som rada. Ale na druhej strane som sa bála, že si od toho niečo sľubuje.
V meste sme sa stretli aj s kamoškami v jednom nemenovanom bare, kam za nami potom prišiel. Keby tam to dievča nechodilo nikdy by tam nevkročil. Za krátko prišla Sasha a oznámila nám, že spolužiačke Katke zomrela maminka. Toto ma úplne vyviedlo z miery a mala som v očiach slzy.
Bola som úplne mimo, neviem či viac naštvaná alebo nešťastná.
Mala som strašné nervy. Ten chalan si myslí, že je pupok sveta a je jediný na svete, kto ma problémy. Že všetko sa točí okolo neho a nemyslí na druhých. Katka musí preživať peklo a málokto si to vie predstaviť a on si stále myslí, že je na tom horšie.
To čo prežíva je nič v porovnaní s tým, čo budú musieť prežiť jeho rodičia. A to neravím o nej! Do konca života sa bude za to obviňovať.
Príde mi to tak, ako by sa to všetko s tou smrťou udialo, aby si určití ľudia niečo uvedomili, ale asi im ani toto nestačí.
Ludia žíjú len pre seba a na nikoho a na nič iné nemyslia. Kedy už pochopia, že život je to najcennejšie, čo majú a kedy ho začnú mať radi?!
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
To čo som tam videla bola čistá bolesť... Trpela kamarátka, jej mladší brat aj jej otec...
Takéhoto človeka ako opisuješ by som asi zmlátila alebo čo...
Alebo ho minimálne poslala potom na pohreb, nech vidí čo je to bolesť, možno by mu to pomohlo spamätať sa...
A ak nie... tak už fakt neviem... takému človeku už potom niet pomoci a len ľutujem jeho blízkych a to dievča...