BUDME LEN KAMARATI alebo ako som odpálkovala prvého (a dúfam nie posledného) nápadíka

Zostaňme len kamaráti... Fakt som neverila, že tú vetu niekedy použijem.

Uvažujem, prečo píšem tento blog, keď aj tak nechcem, aby si ho niekto čítal. Asi mám tú blbú potrebu duševného exhibicionizmu. Neviem sa z toho stále spamätať a asi dúfam, že komentáre typu: si blbá namyslená 15-ročná baba, ktorá od*ebáva chalanov ako na bežiacom páse mi pomôžu zmieriť sa s tým, že som niekomu možno zlomila srdce (aj keď tomu sama neverím).

Tie komentáre si odpustite (a ja by som si ajtak pomyslela to isté, lebo také baby nemám v láske a asi zisťujem prečo - vždy keď čítam nejaký podobný blog o nešťastnej "láske" nejakej 14-15-ročnej chudinky bez ľútosti si o nej pomyslím, že je blbá ...ale uvedomujem si, že jej len závidím, že jú má niekto rád). Ale ubezpečujem vás, že ja nie som ten typ!

Sama seba hodnotím ako (pod)priemerné dievča - nie som pekná (a myslím to úprimne, nie ako keď sa 40-kilová dievčina sťažuje na svoje tučné nohy). V živote o mňa nezakopol žiadny chalan (iba ak by som ho potkla). Naposledy to bolo asi v škôlke - to boli až dvaja a jeden v 1. triede. A to myslím smrteľne vážne!!!

A tak si viete predstaviť ako ma dorazilo, keď mi chalan, s ktorým som sa prvý raz videla (odhliadnuc od toho, že chodí na tú istú školu a stretávam ho každý boži deň a píšem si s ním rok na nete) no tak keď mi povedal, že so mnou chce chodiť.

Rozhodne najväčší šok za posledné týždne. To vám poviem.

A teraz pointa. Prečo som ho bez milosti odfajčila?
Nepíše sa mi o tom ľahko (toto malo vyznieť dramaticky, ale fakt mám taký blbý pocit, keď o tom "vyprávam"). Proste ťažko si priznávam, že som taká povrchná a pokrytecká, ale je to tak. Proste nie je pekný. Vôbec sa mi nepáči.

Nechápem, že práve Ja som takého niečoho schopná. Ja, čo som vždy dúfala, že raz nejakému chalanovi padnem do oka, že nebude taký blbý ako vštci tí futbalisti, čo letia na prsnaté vychudnuté blondýny, tak Ja som odpálkovala prvého chalana, čo sa o mňa seriózne zaujímal. A čo je najlepšie, predstavovala som si ako by sa asi všetci kamoši tvárili, keby som chodila s takým "luzrikom".

Som hrozná, ale som rada, že som sa z toho aspoň trocha "vyspovedala". Táto nočná mora ma bude trápiť asi ešte dlho, hlavne keď ho budem denno-denne stretávať.

Hambím sa, že som sa zaradila medzi tie silikónovo-peroxidové nádhery, ktoré si vyberajú úlovky podľa vzhľadu.
Prosím nesúdťe ma. Aj bez vás sa cítim ako strašná sviňa.

Možno iba to ma ospravedlní, že aj napriek tomu, že som nad tým pred odpoveďou asi vôbec neuvažovala, teraz viem, že k nemu nič necítim - proste kamarát. Takže sa budem tváriť, že som úplne v pohode a za všetko môžu moje (ne)city!

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

15 komentov k blogu