A znovu je tu. Ten známy hlas, ktorý mi neprestajne rezonuje v hlave. Nedá sa ho zbaviť, kričí ako o život, telo však ostáva pasívne. Niekedy sa zdá, že doznieva, že ho vietor odnáša spolu s lístím suchého stromu, v ktorom už dohasína život, ale nie. Vždy sa vráti jeho ozvena a príbeh sa opakuje a telo mlčí. Len tíško vzlyká, no nemá silu. Tými rokmi sa z duše vytratila nádej, ostal z nej už len horký obláčik peny zaprášený popolom, letargia a staré známe veci, ktoré už stratili tú dávnu iskru. Nie je možné, že toto má byť koniec. Neverím, nechcem veriť. Život mi preteká pomedzi prsty a ten hlas mi každú sekundu opakuje o čo všetko prichádzam, pripomína mi veci, ktoré pre mňa navždy ostanú nepoznané. Mali by ostať nepoznané. Raz som sa pokúsila nasledovať ho, ale ako som dopadla. Opäť na starom známom mieste, na mieste, na ktorom skončím vždy, keď sa pokúšam vyjsť z tieňa môjho života. A sama. Sama s tou neodbytnou ozvenou. Musí však existovať spôsob ako sa vzoprieť osudu. Možno na to nie som dosť silná. Zatiaľ.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
zatratenedieta  12. 9. 2013 17:18
good
Napíš svoj komentár