Kde bolo, tam bolo. Niečo poklopkávalo na moje dvere, ktoré som v lete zavrela. Zaklopalo to raz, aby som sa presvedčila, že síce mám tu osobu rada, ale zostane to platonické. Zaklopalo to druhýkrát a ja som dospela k záveru, že by to nikam neviedlo. Trojka je moje obľúbené číslo kvôli dátumu narodenia. Do tretice mi niečo mohutne zatrieskalo na dvere. Ja som ich s miernym zhnusením odtiahla. Nemohla som, nechcela som veriť. Do môjho sveta totiž patrila škola a práca. Nie, niekto tretí ! Pre toho tu miesto nebolo, veď kedy aj ?
S pocitom neistoty, že sa v tom topím ako v sladkom mede. So strachom, že čo bude ďalej a s tým, čo sa v mojom vnútri prebúdzalo. Stratila som sa niekde v tmavom lese, aby som niečo našla. Ak to chytím pomedzi prsty môže sa to medzi nimi rozplynúť ako pena.
Chcela som si zachovať chladnú hlavu. Ozaj mám radšej, keď sa správam skôr racionálne ako emocionálne.
Keby mi niekto pred pár mesiacmi povedal, že sa my dvaja stretneme naživo, tak by som sa zasmiala, že dobre divoká predstava. Ak by mi niekto povedal, že strávime spolu Silvestra, tak by mi zabehlo. Vidím viac vecí, v ktorých sa podobáme.
Niečo ma k tebe silno priťahuje. Spôsobuje mi to veľké zimomriavky, keď sa pobozkáme. Samotný rozhovor s tebou ma neskutočne vzrušuje. Možno som niečo takéto raz už zažila pri niekom, ale teraz sa mi zdá, že je to ešte intenzívnejšie. Rozumieš, prečo sa bojím?
Raz ma niekto vystríhal, aby si mi neublížil. Ale nikoho nenapadlo, že by som to mohla byť práve ja, kto môže ublížiť tebe. Aj keď nechtiac...
Vieš, čo ak ťa budem chcieť od seba odohnať? Som v tom ozaj dobrá, keď chcem zostať sama. Keď cítim, že sa na mňa všetko sype. A ja som zlá, len aby mi dali všetci pokoj.
Si myšlienkou, ktorá ma drží nad vodou, keď chcem vydržať počas smeny. Privádzaš ma do rozpakov. Usmievam sa pri každej správe od teba.
Pýtam sa, čo vlastne o mne vieš? A čo ja viem o tebe?
Ako to, že sa ti páčim a že ma máš rád?
Dávaš mojim dňom nový rozmer. Svietiš mi v noci.
Dnes si mi napísal slová, ktoré som potrebovala vedieť. Lebo ma ako si zhrýzala neistota. Aj keď sa nechcem ponáhľať.
Ten môj život sa vždy obráti naruby. Príde niečo, čo ho otrasie v základoch. Často musím začínať ukladať tehly odznova.
Zvláštne cítiť, ako dokážu vášeň a neha spolu existovať. Už verím.
Nechcela som byť skrotená, ale krotnem. Rada som pôsobila chladne. Vo vnútri však mäknem. A stále sa bojím to vysloviť nahlas. Čo sa mi to stalo? Otvorila som dvere a nechcem ich zatvoriť.
Blog
Komentuj
7 komentov k blogu
1
quatrefoil
5. 1.januára 2012 00:34
Pekný blog (a ja som to vedela ešte skorej, ako si si to bola ochotná priznať!
4
@acvd43xa7w Mirka, práveže toto nie je tá osoba, o ktorej sme sa naposledy bavili, ale niekto iný, koho poznáš a ďakujem
Napíš svoj komentár