Musím prejsť cez prechod, aby som sa dostala na koniec mesta. Obchádzam prvý cintorín, je prežiarený svietiacimi kahancami, aké je to len krásne. Toľko svetiel v takej tme.
V duchu oprášim spomienku z detstva, keď sme behali u babky v dedine v noci po cintoríne, obdivovali všetky tie zapálené svetlá a zapálili posledné sviečky pri veľkom kríži, kde ich bolo nespočetne veľa.
Jediný dôvod, pre ktorý chodím 2 - 3 x do roka na cintorín na konci mesta – je ona. Som zvedavá, či je na pomníku gaštan, ktorý som jej doniesla z mestského parku v deň jeho slávnostného otvorenia (na 9. výročie jej smrti). Druhý som pre zmenu ukryla do kvetináča, ktorý tam mala, keby náhodou niekto ten prvý vyhodil.
Peťa mi zas poskytne zápalky a svoju spoločnosť. Vchádzame do cintorína. Obzerám sa navôkol a z kvetiniek rozoznávam v tej tme len chryzantémy.
„Je to krásne,“ vyražajú mi dych svetielka z kahancov, ktoré mi ťahajú oči.
Zahneme doľava. Čupnem si k hrobu so srdcovým pomníkom, na ktorom je jej meno, vyryté zlaté ruže a nalepené červené srdiečka. Je tu veľmi veľa anjelikov. Položím do stredu medzi kahance anjela, ktorého som jej priniesla ja. Nerada narábam zápalkami, tak párkrát opatrne škrtnem a zápalka mi padne do kahanca, kde horí a postupne zapáli aj knôt. Položím ho naľavo. Všetky kahance na hrobe sú zapálené, nie som prvá, ktorá tu dnes bola. Pomodlím sa. Zistím, že gaštan je tam, kde som jej ho naposledy nechala. Môžem pokojne odísť, kým nepríde jar a ja prídem ako vždy.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár