„Čo je s tebou, Karin?“ preberie ma z mojej zamyslenosti.
„Dano, ty si prestal byť iba kamarátom od stužkovej, kedy si ma pobozkal. Vtedy som to nečakala,“ snažím sa to vysvetliť tak, aby sme to pochopili obaja.
„Pomohol si mi zabudnúť na Martina,“ usmejem sa na neho s vďačnosťou.
Priloží mi na pery prst, aby som na chvíľu mlčala. On je krásne rozkošný dokonca aj pripitý. Som až po uši v sračkách – teda oprava „šťastne“ zaľúbená.
Odprevadí ma, objímeme sa a pobozkáme.
Tŕpnem, čo len bude. Chcela som vypadnúť študovať do Prahy alebo do Viedne. Vzťah nepripadal do úvahy. Nechodíme spolu, ale je to už ako keby sme spolu boli. Vzťah na diaľku by nefungoval.
Pondelkové ráno, tak trochu sa obávam, čo bude, keď príde ráno do školy.
Ale on nechodí. Miesto vedľa mňa je prázdne a pohľad na neho je výsostne nepríjemný.
Spolužiak vojde cez prestávku do triedy. Martin a Alexia sa otáčajú na mňa. Niečo sa deje, všetci si niečo hovoria.
Martin sa postaví a ide za mnou.
„Karin, musím s tebou hovoriť, poď von,“ požiada ma.
Prekvapivo ho nasledujem bez námietok.
„Martin, čo sa deje? Prečo sú v triede všetci takí zvláštni?“ spýtam sa nervózne.
„Dano sa včera vracal s rodičmi autom domov a čelne do nich vrazilo auto. Rodičia sedeli vpredu a boli namieste mŕtvi, on a jeho brat sedeli vzadu a obaja sú v kritickom stave,“ horko ťažko to dopovie a chytí ma za ruku.
„Nie, nie, to nemôže byť pravda,“ odmietam uveriť tomu, čo povedal. Pustím jeho ruku a utekám s plačom na záchod.
Zavriem sa na záchode. Sťažka vydýchnem: „Dano, ľúbim ťa, ty chuj.“
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár