Z toho pondelka mám v hlave akési útržky. Nedokážem spať, ani jesť. Jediné, čo si prajem, je zobudiť sa a zistiť, že to bola iba nočná mora. Avšak pohľad na sestru, Martina a spolužiakov ma vždy presvedčí o opaku. Pohľad na prázdne miesto vedľa mňa ma po tichu trýzni. Fyzicky som síce prítomná na vyučovaní, ale dušou som niekde inde. Cítim na hrudi úzkosť, ktorá ma sprevádza, kamkoľvek sa pohnem.

Podarilo sa mi zistiť, kde leží. Nechcú ma za ním pustiť, kým na tom nebude lepšie. Dni mi pomaly ubiehajú. Cez víkend v práci sa cítim ako prízrak, ani hudba mi neprináša radosť. Dívam sa na ľudí a miestami mám pocit, že sa spomedzi tých tvári vynorí on. Na moment zavriem oči. Vrátim sa v čase späť.

Ja: "Čo si mi to nechcel povedať?"
On: "Ľúbim ťa.“

Otvorím oči. Ocitám sa opäť v tme. Čas sa premenil na večnosť. Ako keby som s nim v tej kóme ležala tiež. Prihlášky mám podané. Život musí ísť ďalej, aj bez neho. Hoci to nie je fér.

Trvalo to nejakú dobu, ale povolili mi ho navštevovať. Prvý pohľad nebol ľahký. Leží tam skoro bez farby obklopený hadičkami a prístrojmi. Chytím ho za ruku, ktorá je studená. Pustím ju. Priblížim sa ešte bližšie k nemu. Odhrniem mu z čela vlasy a pobozkám ho naň.

„A teraz by si sa mal zobudiť ako šípková ruženka,“ nasilu sa usmejem. Je mi jasné, že ma najskôr nepočuje.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár