„Viem, prečo si prišla, vieš akému nebezpečenstvu nás všetkých vystavuješ?“ vyčíta mi žena z lesa.
„Potrebujem pomoc, chcem zachrániť svoju dcéru. Ste moja posledná nádej,“ prosím ju.
„Viem o jednom spôsobe ako zachrániť ju, ale tebe pomôcť neviem. On ťa bude vždy cítiť, ale ju keďže nie je jeho dcéra, neucíti,“ prezrádza mi.
„Spravím čokoľvek, len nech ju nezabije,“ žiadam úpenlivo o jej pomoc.
„Za to, čo žiadaš zaplatíš privysokou cenou,“ odvráti odo mňa zrak.
Obzerám si jej tmavú chatrč. Všade horia sviečky, je tu veľa vecí, o ktorých ani neviem, na čo slúžia.
„Podaj mi ruku,“ vezme ju do dlaní a poreže ma. Tečie mi krv. Odkvapká z nej do čaše.
„Musíš sa vzdať vlastnej duše a tvoja dcéra bude v bezpečí, nikto z upírov ju nenájde,“ ubezpečuje ma.
„Vráť sa na zámok, nech ťa premení na úplného upíra, obetuješ tým svoj život za život dieťaťa,“ vyriekne a začne zariekavať.
„Pán času, prosím ťa, vezmi do bezpečia toto nevinné dieťa, dobre ho ukry pred nepriateľmi,“ vysloví kúzlo a drží malú Cordéliu nad sebou.
Strhne sa vietor, vyvalí dvere a pozhasína sviečky. Žena zapáli sviečku. Cordélia je preč.
„Kam sa podela moja dcéra?“ preľaknem sa.
„Neboj sa, je v bezpečí. Dala si svoju krv, dodrž slovo,“ prikáže mi.
Nezostáva mi nič iné, ako sa vrátiť na zámok, kde môžem rátať s tým najhorším.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
wooler
28. 10.októbra 2011 09:54
aká som pomocná dobrýý článok!
Napíš svoj komentár