Vynáram sa z lesa. Ocitám sa v našej osade. Je tu ticho. Ale prečo ma to prekvapuje? O takejto dobe by mali všetci spať. Otváram dvere na našom dome. Zavŕzgajú. Tŕpnem, aby som nikoho nezobudila. Bolo by to tak ťažšie. Otváram dvere na izbe rodičov. Sviečka horí na stolíku. Vždy ju zhasnú, keď idú spať. Vezmem ju do ruky a zasvietim im do tváre. Ich tváre sú bledé. Dotknem sa maminho čela. Je až príliš studená. Položím sviečku opäť na stolík. Obávam sa toho najhoršieho. Zatrasiem mamou, ale nepreberá sa. Snažím sa zobudiť otca. Bezvýsledne. Vrátim sa späť k mame a všimnem si tie isté dve dierky na krku, ako som mala kedysi ja. Dochádza mi, že toto je Nicholasova pomsta.
Utekám do bratovho domu. A zisťujem, že je tiež bez života ako rodičia. Padám na kolená k zemi.
Zobral mi úplne všetko, až na moju dcéru, ktorá je dúfam v bezpečí. Ale do kedy?
„Preklínam ťa,“ zakričím do prázdneho ticha v dome.
Navštívim aj iné domy. Upíry vyhladili celú osadu. Viem, čo ma čaká, keď sa vrátim na zámok.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár